Ja (srdce) NY

1. Myši a orly

Vyzerala by Mona Lisa rovnako na pozadí inej krajiny? Da Vinci musel myslieť na to isté, keď plátno za splihlými vlasmi, zakrytými akýmsi jemným závojom, rozdelil na dve polovice. Do každej polovice umiestnil inú krajinu. Sediac modelom pre krúžok maliarov, mala som dosť času prezrieť si reprodukciu slávnej Talianky centimeter po centimetri.

Pri každom žmurknutí som za viečkami videla jej založené ruky. Po desiatich minútach sedenia som začala ostro rozlišovať škály hnedej, zelenej a sivej rozliate po obraze. Po ďalších minútach žena zľahka povystúpila z obrazu a ja som vnímala jej váhu a textúru pleti. Kým ona naberala život a farbu, ja som sa menila na sochu. Slová v miestnosti splývali do šumu a z neho vystupovali vety ako riadky básne.

Zazvonil mobil s nastaveným časovačom, myklo mi tvárou a začala som sa smiať. Dvatsaťminutovka sedenia sa skončila. Skupina študentov celkom vpredu zatlieskala. Premasírovala som si jednu nohu, ktorá celkom odumrela. Vyškriabala som sa na stoličku, prisunula som si ju k oknu, zapálila si, podržala cigaretu v kútiku úst a ruky som si založila pred telom v geste získanom z obrazu. Za mnou zlomený horizont dvoch krajín: len nedávno som sa prisťahovala z Istanbulu.

Zobudila som sa na pocit, že sa mi čosi obšmieta okolo ruky. Vidím myš, ako zoskočí z postele a stiahne sa do rohu. Hodím na ňu tričko a vynesiem ju z okna, aby som ju vypustila. Čo som si, do prdele, myslela, že myši lietajú? Spadla na chodník a zostala stŕpnutá, šklbalo ňou a potom, chápeš toto?, preletí orol, zdvihne tú myš a nesie ju hore k oblohe. Na druhé ráno som sa dívala na dvor pokrytý bielym perím. Vtáka tam muselo čosi roztrhať na kusy. Tie vodotlačové orly, čo vidíš na amerických pasoch , tie isté poletujú tu v Brooklyne, predstav si. Na druhý krát, keď som chytila myš, šla som ju vypustiť na malé námestíčko pri práčovni, čo sa volá Freedom Triangle.

V novej krajine som bola akosi považovaná za krásnu. Doma nie, tam som priemer. Navyše vraj ani nevyzerám na to, odkiaľ som. Tu boli očarení typickou tureckou krásou. „No hej, ale Turci takto nevyzerajú. Som Kurdka a nevyzerám ani ako typická Kurdka,“ vysvetľovala som spočiatku. Nech je ako je, krajina mi jednoducho pasovala. Po ceste z práčovne sa za mnou obzrel chlapík opretý o nefunkčný telefónny automat a pijúci kávu: „Krásna ženská! God Bless America!,“ zvolal.

Jedla som trojuholník pizze na lavičke, keď sa mi pred očami mihli čiernobiele fľaky a zozadu ma šuchlo čosi ako srsť. „Tancujte, spievajte, tlieskajte!,“ volal chlap oblečený v kostýme kravy, „Privolajte späť zázrak!“ Hovorím si, kde sa v tomto meste začína a končí šou? Keď som šla včera po prádlo, videla som Číňanku ukladať na chodník akési predmety v presných rozostupoch. Kto mal vedieť, či suší, vetrá, inštaluje alebo performuje?

Kým si kúpim mikrovlnku, zvyknem si zatiaľ vyložiť pizzu na kapotu auta. V lete je kapota ako pec, pizza sa hneď zohreje. Do ruky zoberiem mäkký trojuholník newyorskej syrovej, preložím ho ako noviny a kráčam si načapovať kávu do lahôdok na rohu. Muž za kasou je od nás, pozdravím ho a on mi podá nezdanené cigarety spod pultu. Prejdem cez ulicu na metro a Portorikánci zasadajúci pred holičstvom urobia taký zvuk, ako keď sa smaží mäso a to znamená, že som hot. Vozne prichádzajúceho metra prekroja horizont pozdĺž na dve časti, spod kolies vyletia iskry a na moment zastanú, kým žmurknem. Nad hlavou mi preletí biely orol, zdvihnem ruku a dotknem sa mäkkého peria.

1. A potom to konečne príde

Idem takto metrom, F-ko vždy zúfalo mešká, ľudia sa dívajú do tmy tunela a potom to konečne príde: zahrmocú tony železa, všetko to škrípe a funí a všetci si vydýchnu úľavou. Posadím sa, no neotvorím ani knihu, nevytiahnem i-pad ani telefón, nemám predplatené Timesy. Dívam sa na svoj obraz v skle a zrazu ma to prepadne. Vidím býka priviazaného, lokálne ho umŕtvili a teraz mu režú semenníky a ukazujú nám, ako sa vykonáva kastrácia, ako sa z býka stáva vôl. Okolo strieka krv. Zostala mi na teniskách, keď som vykráčal von, rozhodnutý, že veterinu nedokončím. Keď som vypisoval vízový formulár, chvíľu som sa zamyslel pri kolonke vojnové zločiny. Na rukách krv nemám, len na teniskách. Oproti mne vo vozni sedí chalan s doskami na výkresy a topánky aj okraj nohavíc ma pofŕkané farbami.

Počujem buchnutie dverí, nemusím sa ani pozrieť a viem, že naprieč metrom ide ktosi so silným, ale ťažko zrozumiteľným príbehom. Chce drobné. Predáva sladkosti, žobre, bude hrať alebo si urobí miesto a zatočí sa na hlave. Vrzne nádych harmoniky a vozeň rozvlní lambada. Muž hrá a žena s deckom opretým o bok vyberá peniaze. Rumunskí Cigáni tam od nás. A vtedy si spomeniem, ako sa ma môj zamestnávateľ raz spýtal What is Roma? Kukni sa do zrkadla a zistíš, pomyslel som si. Každé ráno umývam ich kuchyňu od vrstvy kari všade na nábytku. Strašná špina sa vyliahne vždy od večera do rána a na to všetko sa díva tučný bôžik so sloňou hlavou a čosi gestikuluje mnohými pármi rúk.

Vyjdem do záhrady za ich domom, kde sa starám o kvety. Vyčistím jazierko, v ktorom plávajú kačice v pároch. Mladé vždy požerú líšky a vysadené ľalie mi obhryzú jelene. Tak je to na predmestí. Doma nikomu nemžem spomenúť, že robím u Cigánov. Posielajú ma po vrecia ryže, paradajky a kari do obchodu vzdialeného celé míle. Hovorím si, všetko lepšie, ako rezať býkom gule. Alebo spať v hangári z druhej svetovej a oberať jahody. Na farme pri Cambridgi sme spávali ako utečenci, prechladli mi obličky a cikal som krv. Tu som si hneď kúpil takú deku, čo sa dá zapojiť do elektriky a v noci sa nechávam ohrievať ako v mikrovlnke. Vo sne sa točím dokola, bombardujú ma teplé hviezdičky, až cinkne budík a ja sa čerstvý a chrumkavý budím do práce.

Ženská s deckom podíde až ku mne, naťahuje šiltovku s višitou značkou NY, v nej mince aj bankovky. Môj zamestnávateľ mal kedysi kopu peňazí, prevádzkoval kvetinárstva, no potom všetky prehral v kasíne na Floride. Bývali v peknej štvrti a jeho decká chodili do školy s deťmi Bruca Springsteena. Všade v ich aute sa váľajú jeho cédéčka a tak cestou po pytle kari počúvam Born in the U.S.A. Letím pomedzi dvorčeky so záhradami, ktoré udržiavajú Mexičania. Nemajú vodičák a tak každé ráno bicyklujú z mesta až do New Jersey. Mám šťastie: jednu ruku mám na volante a druhú nechávam voľne zvesenú na dverách. Auto zvyknem pucovať ja, lebo tie špiny tam nanosia kelímky od kávy, rozšlapú hranolky a palubnú dosku poprášia kari.

Buchnú dvere a do vozňa vojde ďalšia rodina. On zase ťahá na harmonike lambadu. Cestujúci si vymenia pohľady. Druhá žena vyzerá celkom ako tá pred ňou. Decko drží špinavými rukami a nápadne ho potriasa. Ženská sa mi kukne hlboko do očí a vtedy mi napadne... v tej falošnej lambade započujem pár tónov... zrazu letím autom naprieč New Jersey, okná stiahnuté, ruka spustená na dverách... cesta po pobreží sa vinie až celkom na juh. Mohol by som takto ísť, počúvať Springsteena, za mnou oblaky kari, a nabúrať to až na Floride do palmy. Prešiel mnou taký pocit slobody, vyhŕkli mi slzy, hlavu som odvrátil, podlahou sa prerolovala plechovica Coly a to mi akosi pripomenulo, že si musím zobrať tabletku na cholesterol. Je to taký malý zázrak, vďaka ktorému môžem jesť čo chcem a koľko chcem. Bez obmedzenia. Slobodne.