Kristína aj Fero sa vybrali

Texty

Kristína aj Fero sa vybrali

05.05.2015

Viacerí sa ma pýtali...
Prepadla som mágii kvásku, keď...
Musíte si zvyknúť na jeho plnú chuť, ale potom...
Bohužiaľ, dnešné chleby sú plné nebezpečných hi-tech...

Dlhšie vydrží!
Dlho som skúšala, až sa nakoniec podaril.
A teraz, hor sa na to!

Kristína sa vybrala po kvások. Ešte dnes začne novú etapu v živote ich rodiny, bude to prielom. Doteraz ju ani nenapadlo, že by mohla piecť chlieb a pritom je to úplný základ, najstaršia zručnosť! Písali. Každý, kto to skúsil, referoval o tom na internete. Tam aj narazila na recept, ale nenechala sa zlákať prvým, čo jej vyhľadávač ponúkol. Listovala ďalej, až našla spoločnosť ľudí, ktorých spájal práve kvások. Vášeň pre kvások.

Zamotala sa. Podľa mapky to mala byť táto ulica, preboha živého, snáď sa nestratí vo vlastnom meste! V plátenej taške mala len jednu prepravku, do ktorej naberie živú hmotu a opatrne ponesie do vlastnej domácnosti, sama skúsi napiecť chlieb a napíše tým, s ktorými bude zdieľať spoločný kvások, či všetko išlo, ako malo. Časť ale odloží a zadá svoju adresu do siete držiteliek kvásku. Bude novou bodkou na mape, distribučným bodom. Bude súvisieť so sieťou ľudí, na prekvapenie našla aj niekoľkých mužov a to nielen v hlavnom meste, a vie, že keby sa stretli, majú si čo povedať. Stačí zazvoniť na tento zvonček a Kristína prepadne kvásku.

Vyhýbal sa očami tomuto páriku, je to vôbec možné, že pohľad doslova sklzáva? Obzrel sa na dymovú polguľu upevnenú k stropu autobusu, ktorá si bude ešte nejaký čas pamätať, že tu stál a kam sa díval. Nechce čumieť na týchto dvoch, mohol by sa pozerať trebárs na tamtú pani: aha, má červený kabát, okolo krku biele kožušinové boa, kto vie, či si uvedomuje, že vyzerá ako Santa Claus. Zase je očami späť: baba má uši precvakané náušnicami po celom obvode, ale náušnice sú už preč, zostala sada jaziev, len v lalokoch sa hojdajú veľké kruhy. Zminimalizovala to, vrátila sa k základu. Dobre, nemá rád prekombinované ženy. „Nenávidím autobusy, čo to je za spoj? Čo sa tu všetci tlačia? Kam sa serú?,“ ženská sa obracia na spolusediaceho partnera, ten prikyvuje. To sú oni, Fero sa na nich nemôže prestať pozerať.

Je to už pár rokov, čo nešiel verejnou dopravou. Dokonca si nemohol spomenúť, aké slová sú zabalené v skratke MHD. Moja... Určite doprava, ale aká? Prečo dva prívlastky? Hustá? Moja hustá doprava... Zasmial sa, dokonca nahlas. Stávalo sa mu to kedysi, keď prišiel do mesta ako študent a cestoval mojou hustou, zrazu mu naskakovali staré vtipy, ktorých pointu si deň predtým nemohol spomenúť. Boli tu, jasné, svieže a smiešnejšie, než kedykoľvek predtým. Pobyt v hlavnom meste na neho pôsobil, akoby sa ocitol vo filme; bol hlavným hrdinom aj kamerou zároveň. Naučil sa dívať na cudzie tváre v MHD, smiať sa a neveril, že by to domáci kedy mohli takto intenzívne zažiť. Jazda. Bolo to už pár rokov nazad a teraz znova, úplne ten istý pocit.

„Že za dvatsať. Ja by som mu jednu prijebal hneď! Kebyže mám, tak ja to takto rozdávam, všetkým dokola, že ber si!“ Chlapík sa zamrvil, hľadal polohu, v ktorej mohol takmer ležať, nohy si natiahol pomedzi okolostojacich. Ľudia v autobuse vyzerali, že rušia, bolo neprístojné, aby stáli niekde, kde sa títo dvaja rozprávajú, riešia čosi, o čom sa dalo hovoriť len bez pomenovania, tak nejak dookola. A Fero sa na nich vždy a znovu uprene díval, nemohol si pomôcť. Vedel ešte niekto okrem neho, o čom sa bavia? „Zachvíľu budeš v pohode, pôjdeme k tebe. Môžme vystúpiť skorej a prejdeme sa, chceš?“ Žena, ktorá si vybrala všetky náušnice až na posledné dva veľké strieborné kruhy, ale nestála o prechádzku. Ruka s rúžom jej ušla a zanechala nad hornou perou ostroružový výbežok; už aby tam boli.

Vystúpil, kde aj oni. V tejto časti mesta nikdy nebol. Ktosi sa ho na zastávke spýtal, ako sa ide tam a tam, rýchlo pokrčil plecami a ospravedlnil sa, nechcel stratiť z očí dvojicu, ktorá sa ponáhľala uličkou medzi domami. Možno by si mohol uvariť len silnejšiu kávu, napadlo mu v priechode medzi dvoma panelákmi. Cez zúžený priestor sa vietor hnal oveľa rýchlejšie, Fero si musel rukami chrániť hlavu a tlačiť sa oproti prúdu vzduchu. Káva, kola a guaranové tabletky ho vynesú a udržia nad hlavami ostatných tak dlho, ako len bude chcieť. Bude svieži a výrečný. Len, čo vyšiel z priechodu, vietor ustal a on sa ocitol na dvore sídliska, vlastne tu vôbec nefúkalo. Dvojica si skrátila cestu popri smetných košoch zamknutých v kovovej klietke. Poponáhľal sa za nimi a prechádzajúc okolo klietky sa zbavil obsahu vreciek. Zámok na mreži bol odrazený, preto mohol nadvihnúť veko a vyhodiť použité vreckovky a obal od tyčinky, ktorú si najprv zakázal a potom vychutnal, do koša so zmiešaným odpadom. Zvláštne, ľudia sa tu naťahovali ešte aj o posledné zbytky. Najprv si odhlasovali klietky a zámky a tí, ktorých na plagátikoch z domácej tlačiarne oslovovali CUDZÍ ĽUDIA, zámok odrazili a ku košu sa predsa len dostali.

ZATVÁRAJTE, vo vchode prespávajú CUDZÍ ĽUDIA! Žena s rozstrapkanými ušami potlačila dvere a nechala na plagátiku šmuhy po laku na nechty. Kým Fero prišiel k bráne, zaklapla sa a držala, aj keď potlačil. Chvíľu zízal na zvončeky, čítal si mená najprv odspodu a potom v opačnom poradí. „Koho hľadáte?“ Z okna na prízemí na neho musela už nejakú chvíľu pozerať žena. Jej vek komentoval nápis nasprejovaný pod oknom: VESELÉ VIANOCE ZLÁ TETA, NECH VÁM TO RÝCHLO UBEHNE! Výkričník bol ozdobený čiarkami tak, že tvoril akúsi vetvičku, halúzku smreku či jedličky. „Roznášam letáky,“ povedal bez rozmýšľania Fero, ako to už toľkokrát počul v domofóne. Nikdy na ten hlas nereagoval, no ktosi z vchodu sa vždy ulakomil či uľútil a pustil osobu dnu, aby zapratala schránky papierom, ktorý občas zhltol oznam o zásielke či inú dôležitú poštu. Stará žena odišla od okna, zatiahla záclonu a za chvíľu brána zavrčala. Fero potlačil a zastal pred výťahom.

  • Dobrý deň, tu Strapková. Písali sme si kvôli tomu kvásku.
  • ...
  • Ako? Nepočujem vás, kde ste?
  • ...
  • Nie ste doma? Nepočujem vás, ešte raz...
  • ...
  • Nie ste u seba, ehm. Dobre. Nedohodli sme sa na dnes?
  • ...
  • Tak zajtra? Dobre, haha. Samozrejme, nie je to problém. Prídem rada.
  • ...
  • Aj vám, teším sa na zajtra, dopo!

Kristína  sa neteší a nie je rada. Tieto frázy zo slušnosti jej začnú vadiť hneď, ako položí telefón. Prečo ženská nie je doma, keď sa dohodli na dnes? Ako môže niekto s úplnou ľahkosťou na duši povedať do telefónu, že je niekde inde? Prázdnou prepravkou zavadila o koleno a dutý zvuk jej pripomenul, že dnes zmena nepríde. Jej rodina bude musieť jesť chlieb zo supermarketu plný splodín, ktoré museli zapríčiniť opakujúce sa tiahle choroby túto zimu aj jej rastúcu podráždenosť. Vytočil ju dlhočizný ozrutný chlp skrútený na dlážke kúpeľne deň po tom, čo povysávala.

ON už nevysával. Kedysi sa dohodli, čo sú mužské a čo ženské práce. Postupne ale ten zoznam erodoval a jej muž sa emancipoval od práce a ona mu to uľahčovala tým, že sama radšej veci urobila, než by sa mala doprosovať. A ten chlp... vzala ho medzi prsty a obzerala. To nemohol byť ani človek. Dole biela mazová hľuza, z ktorej čerpal silu k rastu, potom drátovité telo a koniec zľahka zastrúhaný, aby sa lepšie zapichol do tkanín alebo kože nepriateľa. Nemajú psa a nechodia do chlieva ani na statok. A predsa chlp nemohol byť ľudský. Telo, ku ktorému patril, muselo byť oveľa mohutnejšie alebo aspoň divokejšie. Preťal hladinu wc a vytvaroval akýsi otáznik alebo blesk. Kristína sklapala dosku, spláchla a potom nazrela dnu. Bol preč. Zabalila si nádobu a vybrala sa s mapkou v ruke po kvások, musela na vzduch.

Pri výťahu sa zažalo a z hĺbky domu začul cvaknutie dverí. To mohla byť dvojica odnášajúca si čosi stojace škandalóznu dvacku alebo to bola stará pani načúvajúca, či muž, ktorého vpustila, šuští reklamami pri schránkach. Možno ho bude čakať s lakťami vyloženými v ráme okna a uistí sa, že nenesie v rukách jej kochlík s aloe vera uložený na podeste. Keď sa nehýbe, svetlo zhasne. O to jasnejšie zacíti pivnicu: mačky, staré zemiaky a ešte čosi, čo nemá meno. Fero chvíľu postojí v tme, pietne a s ušami nastraženými a vzápätí vytrieli z brány smerom k zastávke. Musí to zvládnuť len s kávou. Plus kola a guarana. Alebo nejaké chytré cukríky. Niečo mu v lekárni určite predajú. Je pripravený a zajtra to dobre dopadne. Šéfka českej pobočky bude spokojná. Prečo je z tej ženy taký nervózny? Ešte nikdy nereferoval ženskej. Vyšiel o nej článok na lesklom papieri, keď sa na fotografiu zbližša zadíval, videl póry na koži, neurobili jej retuš. Preto vyzerala veľmi živo, takmer mohla mrknúť a pohnúť sa. Vlasy mala na neho moc extravagantné. V ušiach len jednoduché diamanty, dobre. Takto sa nedokáže sústrediť na to, čo ide odprezentovať! Osoba v lodičkách rozhodne, či áno alebo nie! Naskočil do najbližšieho spoja a ani sa nepozrel, kam to ide. „Kam to ide?,“ spýtal sa chalana, vedľa ktorého sa hodil na sedadlo. Otočil na neho sklenený pohľad a zopakoval Ferovu otázku: „Kam to ide?“

Dobre teda, naposledy. Zoberie z regálu podozrivo nadýchaný chlieb, privonia k chemickým splaškom, ktoré imitujú vôňu obilia a zemiakov a položí zabalené v papierovom vrecku na dno košíka. Prihodí časopis Moja psychológia, čosi ju upútalo a už dlho si ho nekúpila, polistuje si.  Možno aj ona bude v pohodičke hovoriť do telefónu, že je tam, kde je a nie tam, kde by mala byť, keď bude na kváskovom chlebe. Otáčacie dvere ju neslušne klepli po chrbte a vystrčili na vzduch. Zajtra si zájde po kvások a tak nejak si to všetko usporiada. Nenechá sa buzerovať, nenechá sa odstrkovať. Nastolí rovnováhu. Potisla bránu a pred výťahom náhle zastala: vyjde do tretieho peši, samozrejme, treba začať tu a teraz, od seba! Kráčajúc hore rozmýšľa, čo je to za vôňu, ktorú cíti. Ktosi pred ňou musel zbehnúť ľahúčko dole schodmi v oblaku voňavky. Bezstarostne, asi na rande. Čo je to len za značku?  Bola si istá, že pozná niekoho, kto ju používa, presne takáto vôňa. Bude si takú pýtať pod stromček, ale najprv musí zistiť názov. Hneď, ako odomkne a položí tašku s chorým chlebom, zájde sa pozrieť na wécko, zdvihne dekel a skontroluje, či tam nie je zvierací chlp. Nie je a keď vykladá veci do chladničky, stále cíti tú vôňu v nose.         

Čítané 2x

Ja sa v tejto spoločnosti cítim úplne skvele

07.05.2015 - 10:57

Návod na prečítanie: Tento text je voľne poskladaný z príspevkov čitateľov a čitateliek pod článkom "Na Deň žien sa pozeráme negatívne" z 8.3. 2012.

Čítané 2x

Večera: remake

15.08.2015 - 12:59

Takto pred rokom na Štedrý večer som stála nad stolom. Bolo to v kuchyni prenajatého bytu v jednej z lacnejších brooklynských štvrtí.Sem zadajte krátky popis / zhrnutie textu, ktoré slúži ako upútavka. Čitateľ nevidí nič viac ako tento blok textu, pokiaľ si ho nezakúpi.

Čítané 0x

Retro romanca

15.08.2015 - 13:11

Zástava posiata hviezdami nad predmestskou krajinou / Susedov trávnik je zelenší / Plastový príbor letí do koša

Čítané 0x

Miesta vecí

15.08.2015 - 15:40

Takto sa to začne: vyčíta jej, že škatuľu s vreckovkami nosí z miesta na miesto. Inak: prenáša škatuľu, tú istú škatuľu hore-dolu.

Čítané 2x

Tri tváre

15.08.2015 - 12:53

Mal špeciálne gesto, ktorým si postavil ofinu, rozčesol ju prstami a potom pricapol dlaňou.

Čítané 1x

Ja (srdce) NY

15.08.2015 - 12:51

Vyzerala by Mona Lisa rovnako na pozadí inej krajiny?

Čítané 0x

Dni vďakyvzdania

15.08.2015 - 12:49

Keď k nám prišla mama, najprv nosila moje papuče. Potom som jej kúpil vlastné v čínskom obchode so zmiešaným tovarom.

Čítané 1x

Bushwick

15.08.2015 - 12:45

"Nechcem vidieť tvoj hnusný kel rozťahaný po kuchyni, keď sa ráno zobudím! Je to kel, nie? Posraný kel alebo čo?! Nechcem viac vidieť tvoje žrádlo, máme tu myši!"

Čítané 0x

Stránky