Večera: remake

Takto pred rokom na Štedrý večer som stála nad stolom. Bolo to v kuchyni prenajatého bytu v jednej z lacnejších brooklynských štvrtí. Ten stôl som chcela skrášliť, zmeniť ho na tabuľu hojnosti a dobré znamenie pre budúcnosť. Stôl stál pod jediným zdrojom svetla – strešným oknom, čo bolo proti požiarnym predpisom, no práve vďaka tomu bol osvetlený akýmsi barokovým slávnostným svetlom. Aj v bežné dni mal v sebe prísľub vianočného stola.

Nazvali sme si to tu so spolubývajúcou work station, čo by v preklade znelo veľmi hlúpo: stanica práce. Na doske zo svetlého dreva sme sa obe denno-denne snažili o čo najšťastnejšie rozloženie povinností. Ona začínala deň online veštiarňou; ja som preklikávala noviny a fóra, ktoré raz dúfam budem čítať. Potom som si nechávala pustiť svoju veštbu a ponúkla sa, že pôjdem kúpiť mlieko do kávy, ktoré nám častokrát nepredvídane došlo. Lebo káva, tá musí byť, to je palivo kreativity. Keď aj človek nič neurobí, aspoň mu poskakuje srdce, sám odskakuje od stola a zase sa náhli späť, prepína medzi oknami, prepína medzi stupňami utajenia na Skype a napokon si otvára pivo, aby vôbec z toľkého rozrušenia zaspal.

Cez strešné okno by mohlo byť vidieť hviezdy, dúfali sme, že uvidíme hviezdy, ale nad strechami je akési nízke nebo, snažili sme sa vidieť hviezdy, naozaj sme sa o to snažili. Keď tu bývala herečka Viki, ktorá jediná vedela hrať na pianíne v rohu apartmánu, vyliezla dokonca na strechu napriek tomu, že domáci to prísne zakázal. Stál vo dverách, naťahoval si traky, motal kučery okolo uší a zdôrazňoval, že v streche sú vážne trhliny a José by to mal prísť na jar spraviť.

Stôl uprostred kuchyne som mienila zakryť háčkovaným obrusom. Stál 5 dolárov v predajni Family Dollar na rohu, kde v to vianočné popoludnie bolo už len pár stratencov na cracku a skutočne zle zorganizovaných ľudí. Vždy som sa tak trochu obávala, že medzi nich patrím. So sviečkami v ruke som si spomenula na vetu istého človeka stelesňujúceho veľkomestský zázrak prelomu tisícročí. Španiel, čo prišiel do New Yorku a tu sa zorganizoval, na všeličo prišiel a potom sa pustil do vysvetľovania, do šírenia toho dobrého posolstva. Tvrdil, že ak sa kreatívni ľudia nezorganizujú, neprerazia.

Dokonca možno stroskotajú. Klesnú na dno. Budú na Vianoce na cracku... Presúvala som sa uličkami obchodu snažiac sa zistiť, kde tu končia mrazené výrobky a začínajú police s dekoráciami, ktoré však plynulo prechádzajú do regálov s deckým oblečením. Obchod pre zle zorganizovaných usporiadaný, ako plán ich mysle. Začala som cítiť úzkosť a keď som zbadala háčkovaný obrus pohodený medzi dupačkami, siahla som po ňom a náhlila sa k pokladni. V zadnom vrecku som tuším mala mať zoznam, čo mám kúpiť, ale ako som ho vyberala, vytiahla som len odtrhutý roštek dolára.

Rybu! Na stole musí byť ryba! A čo ešte? Čo k rybe? Vybehne na pôjd, zbehne do pivnice, čosi prenesie tam a čosi položí inam. Spomenula som si na Jesenského poviedku o nemožnej matke s dcérou, ktoré nevedia lapiť pytača, pretože sa nedokážu zorganizovať. Pod čiapkou sa začínam potiť: cítim s matkou a dcérou. Viním genetiku a zároveň sa obraciam k predkom a prosím ich o ochrannú ruku nado mnou. Kráčam po ryby a stále po tele hľadám zoznam ingrediencií na úspešnú večeru. Tuším som ho priložila k bankovkám v zadnom vrecku, ale musel mi vypadnúť, keď som platila za obrus: sústredila som sa, aby som medzi rovnakými zelenými bankovkami rozpoznala päťku. Obávam sa, že budem variť po pamäti. Nebude to ale dosť kreatívne, nepresvedčím, nezaujmem, nezalahodím, neuspejem. Navar slávnostnú večeru alebo sa ber z môjho domu preč!, ako by povedal Jesenského hrdina. Je len cesta hore alebo z kola von, tak nejak to tvrdil ten Španiel; napísala som si tú vetu na prekliaty lístoček so zoznamom na nákup!

V oknách sú svietniky, po balkónoch sa šplhajú polovyfučaní Santovia, v dláždených predzáhradkách vyhrávajú koledy v zvláštnej pokrútenej stupnici. Myslím na blízkych ľudí, ktorí sa nezorganizovali. Môj bývalý domáci, ktorý vstával na poludnie, prešiel na kávu cez ulicu, potom prešiel zase na opačnú stranu a tak cikcakoval, až kým sa nepretĺkol k večeru, keď už sa s dňom nič nedalo robiť. Častokrát prišiel na originálne nápady, ako uniknúť primitívnej drine. To ako, keď sa zamkol do kúpeľne a predstieral dlhé sprchovanie v našej sčernetej vani, kde aj tak neodtekala voda. Potom párkrát falošne spláchol a zapálil vonnú sviečku. Všetko preto, aby mi nemusel pomôcť s kuframi. Zatiaľ jeho drobná bledučká priateľka sa snažila pomôcť, no odniesla dolu práve tie škatule, ktoré tam mali zostať a potom si chcela požičať pekáč, ktorý som mala zbalený celkom na dne.

Toto sú oni: ľudia žijúci na okraji mýtu kreativity, čo znamená, že nemajú stálu prácu, tej nestálej sa im nejako nedostáva, nemajú zdravotku, nemajú úspory. Občas majú šťastie. Domáci náhle odletel do Kolumbie, keď od akéhosi chlapíka dostal letenku, a tam tesal zrub a meditoval. Alebo tak nejak. Vrátil sa veľmi veselý, vlasy si zafarbil hennou a pokúsil sa urobiť čosi s odtokom v sprche. Potom ale zašiel na kávu oproti a potom zase oproti... Všetko náhlivým krokom, aby ho nikto nezastavil s nejakou prosbou, no zároveň vítal každý nápad, každé kreatívne odbočenie: kúpil kožák a potom ho vymenil za topánky približne rovnakej farby a veľkosti. Taká roztržitá rýchlosť, to je moderná doba, to je potlačený návyk z cracku, to je aj činorodosť podnikania.

Aj on bol kedysi na cracku. Pár postáv pred barom predávalo ukradnuté kožáky a potom utekalo po balíček. Akási škuľavá obrovská ženská tvrdila, že si za moje drobné odložené na pranie určite, určite kúpi jedlo! Zatiaľ ktosi v bare pod domom udieral do strún tej americkej balalajky... benjo... nástroj ľudí, čo sú vždy pripravení skúšať šťaštie. Počula som priateľku môjho domáceho spievať do cédéčka s jogovými nápevmi, veľmi oduševnene, veľmi falošne. Požičala si od mamy, ktorej nedala ani len svoju adresu, po čase sa jej ozvala, aby si požičala na inštruktorský kurz jogy a ona jej tie peniaze poslala. Že ktovie odkiaľ ich vlastne mala, kedysi predsa bývali v prívese, ten príves mal kuchynku a matka v nej raz ráno stála holá a robila tousty jej spolužiakovi. Tak sa priateľka môjho domáceho dostala do New Yorku.

Šla odtiaľ preč cez celé Štáty a jej sestra tiež, len opačným smerom. Jedna skončila na cracku vo Veľkom pomaranči, druhá skončila s pitím a snaží sa učiť jogu vo Veľkom jablku. Celá štvrť je však plná joga inštruktorov. Niektorí sa práve vrátili z Indie, ešte spievajú v sanskrte a poľahky stoja na hlave. Sú plní svetla a veľmi lacní. A ona... nedokáže ani vykúriť sálu na cvičenie. Proste sa to nedá, na to nie sú peniaze. „Preboha, zakúrte si tu, veď sa nám potrhajú šľachy,“ povedal muž s karimatkou pod ramenom a viackrát neprišiel. Dokonca nenechal ani len dolár v miske pri dverách. Ale v lete sa bude dať cvičiť na streche: v teplom zmäknutom térpapieri budú ostávať bosé šľapaje ako odtlačky Budhových nôh v kameni. Dovtedy treba veľa spievať; jej hlas sa niesol v pokrútenej línií nad cédéčkom s piesňou v sanskrte. Vraj motlidba za blahobyt: stačí opakovať pár správnych slov a nechať ich trikrát denne dunieť na bránici.

Ako len bolo to slovo v skanskrte, slovo pre blahobyt... je možné... robím uzlík na sáčku s rybou a podávam dolár s odrypnutým rožkom... je možné, že som ho zabudla? Dám pár šupín pod každý roh obrusu pre šťastie, ryžu pod tanier, rozkrojím jabĺčko. Na našej stanici práce som rozložila rybie pláty. Spolubývajúca má urobiť šalát, no esemeskuje s priateľom, ktorý sa urazil na správu o zlatom prasiatku. Vraj židovský chlapec tento typ vianočného humoru neznesie. Marinujem rybu, hej tak nejak sa to robí: tuším olej a korenie, čo príde pod ruku, hlavne nápadito, a tvrdím, že to nie je o vierovyznaní. To je o ňom, že je precitlivelý a zvaľuje to na svoje židovstvo, používa starobylú vieru a smutný osud svojho ľudu na svoje nálady a rozmary a dobre vie, že dostane všetko, čo si zaželal a ráno pôjdu behať svojou zimnou trasou pomedzi sklady až tam, kde končí ostrov a more vyhadzuje na breh úlomky, z ktorých on najnovšie lepí obrazy.

Ten môj zase mešká, zase mu to bude trvať toľko, že si už ani nebudem pamätať, ako vyzerá, keď zazvoní pri dverách. Budem si myslieť, že je to José a prišiel opraviť strechu. Jemu sa tá zámena bude páčiť a spýta sa ma, čo ešte tu máme „deravé“ a treba to „zaplátať“. Uvodzovky nakreslí prstami, ako keď zajac strihá ušami, vetrí šancu. Potom sa osprchuje a bude chcieť hrať na pianíne, pretože verí, že je hudobník, že to v ňom drieme a buble a on to len musí pustiť von. A možno nepríde. Možno odletí. Vždy je tu taká možnosť, že ryba zhorí a on odletí, preto tie šupiny pod rohmi obrusu, ryža pod tanierom, mince vo vreckách, šošovica pod vankúšom a toto všetko a ešte viac, lebo nikdy žiadne istoty, a to si zapamätaj, zvyšujem plameň a otáčam rybí plát a ukazujem vidličkou kamsi nahor, kde za oblakmi svietia utajené hviezdy, že istoty neboli a nebudú!

Popod okno, nie kuchynské, to je len v streche, ale nejaké okno... tuším sme otvorili v jednej zo spální, tam kde je pianíno v rohu, aby sme vyvetrali rybinu a horúci olej, aby vytiahlo majonézu s cibuľou, aby sme sa pochválili, že toto všetko máme na háčkovanom obruse, že sme sa napokon zorganizovali... kráčajúc popod to okno počujem štrngot príborov, keď sa vraciam z náhlej pochôdzky, lebo ten môj mal priniesť biele víno a priniesol červené, asi to bol predsa len José, náš portorikánsky domovník. Popod to okno: príbory cinkajú, úspech istý!