Miesta vecí

Takto sa to začne: vyčíta jej, že škatuľu s vreckovkami nosí z miesta na miesto. Inak: prenáša škatuľu, tú istú škatuľu hore-dolu. Ešte inak, presnejšie: z kuchynského parapetu zoberie škatuľu s papierovými vreckovkami – tie sa vyťahujú prakticky zvrchu a sú dosť pevné aj pre alergikov (a ona je vraj alergická úplne na všetko... napríklad na perie) – a nesie ju bytom až na nočný stolík v spálni, kde tú škatuľu uloží, po chvíli zhasne lampu a pokojne zaspí. Začudovanie, jemu zostáva rozum stáť: zaspí len a len s vreckovkami po boku!

Vysvetlenie: vreckovky a papuče treba mať pri posteli! O papučiach najskôr: kedysi absolvovala školenie čo robiť pri známkach zemetrasenia a tak vie, že musí utekať pod stôl alebo zárubňu dverí, že sa môže napiť z nádržky wc, kým príde pomoc a hlavne musí mať pri posteli celé pevné papuče (nie žabky ani balerínky!), do ktorých vkĺzne, keď sa zem zachveje, aby utekala pod zárubňu a potom pila záchodovú vodu a čakala, až ju vyčmuchajú, lebo určite sa poserie strachom, že ju nevyčmuchajú... a tá hrôza zostala, papuče pri posteli zostali, aj keď už nebýva na mieste, kde sa zrážajú litosferické dosky, býva v zateplenom paneláku a prenáša vreckovky k posteli, aby mala komfort. Doplnenie: Ak nejde o komfort, ide o život.

K tým vreckovkám: ak by tam totiž tá škatuľa nebola, nezaspala by pokojne... vôbec by nezaspala. Hádzala by sa ako ryba... najprv by začala posmrkávať, prehadzovať sa z boka na bok, potom šklbkať rukami a nohami a tvrdiť „To samo!“ a keď by jej chytil ruky, vyšvihol sa nad ňu a kolenami jej tie ruky šprajcol, začala by sa hádzať, naoko sťažovať a chichotať a ten smiech by prešiel do nariekania a obviňovania a potom bude prosíkať a sľubovať a pozývať na pivo, opisovať zvnútra obchod s parmezánom a vínami, do ktorého má vraj darčekový kupón, vlastne neobmedzený kredit, čosi na hranici so zázrakom, bude škemrať a kvíliť, potečú jej sople, potečú do ucha až už nebude počuť, ako jej on vraví, že...

Znovu vysvetlenie: nech ju kľudne aj pochová v perinách, rozdrví jej ruky v mieste, kde sa kosti spájajú, áno tam to najviac bolí a nech sa netvári, že to nevie, každý to vie, kto sa narodil v 20.storočí, storočí dvoch veľkých vojen a mnohých vyhladení, vie, čo bolí a ako spôsobiť rozličné typy bolesti, to je základné vzdelanie, fundament. Pokračovanie, má trpezlivosť: tvrdí, že kým on ju rozmáčkne v perinách, bude tlačiť tak silno, že mäkký povrch ju bude musieť prijať, pretlačí ju cez laty postele a precedí cez molekuly aviváže, zatiaľ ho ona vyhladí... bude hladkať tak silno, až ho vygumuje, jeho mozog zmäkne od toľkého komfortu, ktorý mu ona pripraví, že sivá hmota mu začne vytekať z nosa, bude sa musieť načiahnuť na nočný stolík, a to sa už ona smeje ako šialená, bude sa musieť načiahnuť za vreckovkou, aby si utrel nos a ha! Nebude tam tá krabica!

Nedá sa, tvrdí a pritvrdzuje: ak by k tomu náhodou došlo – k vysmrkaniu – zdvihne sa a zájde si do kuchyne, komfortne vytiahne vreckovku a vysmrká sa, bude riešiť problém, keď nastane, bude si brať dáždnik, keď zaprší, a trebárs zmokne, ak si nepozrie predpoveď, so sviečkou pod nosom hrdo prekráča do kuchyne, tak to urobí. Výčitka: vysmrkal sa – komfortne! – a nechal škatuľu uprostred stola – bezohľadne! – ráno sa ocitla v tomto surrealistickom zátiší, kde sa s doskou stola stretáva škatuľa patriaca na parapet, pohroma pre oko! Nepovedala mu to, samozrejme, len povolila popruhy tolerancie – ako s tou zubnou pastou, rohožkou aj šatníkom... má taký blok, kde si píše jeho prečiny, na tých stránkach ho oslovuje „rebel bez príčiny“ a možno začne písať morzeovkou, napokon ide o volanie o pomoc, správu vo fľaši, ktorú uvádza mottom klasičky „Ty musíš všetko vydržať a jeho si udržať!“ V rámčeku: zabezpeč absolútny komfort, veci na miestach, múka a cukor v zásobe, v orechoch čierne korenie, aby vydržali, musíme vydržať! Ilustrácia: oko hurikánu.

A keď príde zemetrasenie, v papučiach spolu pobežia pod zárubňu alebo pod stôl... steny popukajú, z nočného stolčeka vypadne jej zápisník a on bude z neho čítať mohutným hlasom – bude to hlas jej mamy (klasičky), no posunutý o oktávu nižšie – bude čítať komentovaný ilustrovaný zoznam vlastných chýb a prečinov s bohatým poznámkovým aparátom a doslovom tej istej autorky... a keď sadne perie z roztrhaných perín – Jakubiskov vianočný refrén – budú spolu piť vodu z porcelánovej vaničky nad misou, ona z jeho dlane a on z jej, on bude odporne sŕkať a ona sa načiahne po vreckovkách. Ha! Len či tam v pravú chvíľu budú?

Doplní, jeho nech je posledné slovo (radí klasička): Veci majú svoje miesta, viem, viem... Aby sme ich tam vždy našli, keď je treba, dobre, dobre... Lebo taký čas príde, že budeš potrebovať a načiahneš sa... A bude to tam alebo nebude? 

II.

Zdvihni si tú šupku, čo si práve vyhodila! Myslím to vážne a neurážaj sa! Táto krajina má prísne ekologické kritériá a teda nemôžeš len tak hodiť banánovú šupku na zem. Neprikopávaj ju lístím, vezmi ju do ruky a choď s ňou do koša. Banány v tejto pôde nerastú a preto síce sa šupka rozloží, ako si správne poznamenala, áno podobne ako ohryzok, ale zmení zloženie pôdy, už to nebude taká istá zem, chrobáky sa budú čudovať, machy a lišajníky zmutujú, huby neporastú, a keby si videla aké tu rastú huby, kuriatka sú hotové kury a tie maliny, čučoriedky, brusnice a černice, a ešte špeciálne tunajšie žlté maliny, keď pod ne hodíš banánovú šupku, všetko zničíš tak, ako ste si to zničili doma!

Doma si hádž banánové šupky do jabloňových sadov, špaky na zámkovú dlažbu, vypisuj vulgarizmy na omietku hneď pod ceduľu V tomto dome hral Mozart, rob si čo chceš, vyštrngali ste si slobodu, tak si to tu obštite a zničte! Predstav si, že mi na tom vašom trhu chceli predať banány, idem tam za zeleninou zo Žitného ostrova a oni mi podsúvajú banány, že nech sa páči. Na trhu mi chcú predať banány a ešte mi ten človek tvrdí, že to sú domáce a posledné v sezóne. Že banány už takto na jeseň končia, potom už iba zo skleníka. Pýtam sa, že ho nachytám – ešte si čo-to pamätám z pozemkových prác – nech mi teda povie, ako sa rozmnožujú banány a on, že ako jahoda: poplazmi. Pozriem pod pult a aha, krabica Chiquita! Vravím, či sa ich rodinná firma volá Chiquita, tak ako sa Mercedes Benz volá podľa dcéry zakladateľa, taká rodinná firmička je to. A on, že prebytky vyvážajú kamsi do Ekvádora či na Kubu. Vravím, hádžte si svoje šupky po zemi, vyvážajte banány k rovníku, nech sa vám páči, ale u nás ani ohryzok!

Ani ohryzok! Vieš, koľko tu stoja jablká? Veľká vzácnosť, všetko máme z dovozu, len tie žlté maliny, tie sú naše, a preto nič nehádž na zem! Čo som ja už všetko videl – dlážky čakární zapľuvané slnečnicovými šupkami, kravy žerúce igelitové vrecká a serúce igelitové vrecká, gumy a sudy nadnášané oceánom. Vo vzduchu síra, ako sa topia plasty na smetiskách a v tom smrade holé deti preberajú prstíkmi odpad, chodia po kopcoch odpadu, ktorý tam vyvážame, hovorím my, ale my ako domácnosť separujeme, my nehodíme ani banánovú šupku na zem, psie hovienko zabalíme, tu máš papierové vrecko z recyklovaného papiera a tam s ním do malého zeleného koša, plast do žltého, sklo do veľkého zeleného a bio do čierneho, všetko ostatné potom kamsi preč, čo ti budem hovoriť, zle by sa ti snívalo, len jedno ti vravím, učte sa nič na zem nehádzať, lebo toto je popol vašich predkov, vaše miesto. A katolíkov by mali začať pochovávať nastojato, keď sa nechcú dať spopolňovať, kto im dostačí, takto sa vyvaľovať v časoch krízy!