"Sú knihy, ktoré hoja bolesti.
Sú knihy, ktoré rozvášňujú.
Knihy múdre, i nahlúple.
Knihy pre verných, i neverných čitateľov.
Knihy na počúvanie.
Na vzlietnutie.

Knihy zažité a knihy ako pridaná hodnota bežnej knižnice.
Knihy, ktoré milujeme po celý život, ale aj také, na ktoré zabudneme.
Sú knihy, ktoré často citujeme, prenášame v duši z miesta na miesto, vláčime v duchovnom batohu, nosíme pri sebe ako modlitebné knižky, dychtivo odporúčame priateľom.
Knihy voňajúce panenstvom neroztvorenia, papiera, rezby a tlače, vstupujúce do nášho života opatrne ako slušní hostia, ktorí už nikdy neopustia domácnosť.
A sú aj knihy, ktoré vznikli takpovediac bokom, z nevyspytateľného chcenia náhody a možno aj autorského zámeru vyčistiť si hlavu či stôl.
Ale aj v náhode sa často skrýva kus logiky - a tou bola prosba môjho priateľa Martina Augustína, aby som napísal rôzne úryvky svojich starších aj novších básní na zvláštne perforovaný papier - vraj sa z nich stanú obrazy.

Po čase mi Martin zavolal.
V obývačke jeho bytu bolo rozostavených vari tridsať obrazov, na ktoré som sa nevedel vynadívať.
A, priznám sa, ten pocit trvá doteraz.
Básne vplávali do obrazov a z obrazov sa vďaka Martinovi stali krásne výtvarné básne.
A potom sa na to všetko prišla pozrieť Gabika Belopotocká, ktorá vie zájsť vo svojej vydavateľskej odvahe ďalej, ako siahajú aj tie najsladšie sny autorov, a s generálskou rozhodnosťou, ktorej sa neodporuje, rozbehla Banskú Bystricu (skvelá tlačiareň), nadiktovala termíny, dala celému procesu niečo, čo sa dá nazvať turbotempom. A kniha je na svete. A autor len lapal dych a párkrát sa jej stačil spýtať:
Gabika, vyšla vôbec nejakému básnikovi taká krásna kniha?

Takže, Gabika a Martin, ďakujem.

Každému zvlášť za váš skvelý a veľký prínos, a zároveň aj obom dovedna."