„Ty to pochopíš, pretože si tiež z hviezd ako ja, ľudia budú neraz prstami na teba ukazovať, uťahovať si, nebudú ti rozumieť, ale to všetko preto, že nevedia, že sme z hviezd. Máme inú kvantovú štruktúru, a to je dobre! Tak česť práci, súdruh, aufvíderzén.“

***

Keď cestoval po tej istej trati pred dvadsiatimi siedmimi rokmi opačným smerom na brigádu do Papierničky, povznášal ho – okrem hudby v hlave a správičky o skupine Progres 2 v časopise Mladý svet – aj pocit, že ide celkom sám do cudzieho prostredia. Možno bol tento pocit kdesi v spodných vrstvách a sedimentoch okorenený aj nádejou a očakávaním, že si na brigáde konečne nájde frajerku. Všetky kroky muža, nech sa pohne kamkoľvek, sprevádza tento hlbinný atavizmus – očakávanie párenia.
Na stanici v Papierničke omráčil Augustína neznesiteľný sladkokyslý organický zápach, ako keby spadol do kompostovej jamy poliatej kefírom a posypanej sírou. Keď pochopil, že nevydrží bez dychu celé tri týždne, opýtal sa starého železničiara na cestu do neďalekého robotníckeho hotela Papiernik.
„Ale nie, že pôjdete skratkou cez mostík, to je zakázanô,“ prízvukoval muž v modrej uniforme s pokrivenou cigaretľou v bezzubých ústach. „To je len pre vlaky, to by vám dali pokutu.“