ZÁMOTKY. . .

Január 1990
Rozprával mi kamarát lekár, čo sa stalo nedávno u nich v nemocnici. Po 17. novembri vzniklo u nich prvé VPN (Verejnosť proti násiliu) už začiatkom decembra. V podstate demokraticky, za účasti celého kolektívu nemocnice vyslovilo spolu so zamestnancami (to je dôležité!) nedôveru neschopnému riaditeľovi. Nastúpil riaditeľ nový a schopný a hneď začal robiť poriadky nielen medzi lekármi a sestričkami, ale aj medzi upratovačkami (potrpel si na čistotu), aj medzi šoférmi sanitiek, ktorí predtým bezdôvodne odbiehali na sanitkách po nákupoch, a keď ich bolo treba k súrnemu prípadu, boli práve v meste kupovať nejaký podpultový tovar... Nový riaditeľ zaviedol prísnu evidenciu jázd sanitiek a trval na tom, aby aj upratovačky pracovali akurátne, teda tak, aby bolo v nemocnici čisto. A čo sa nestalo? Šoféri sanitiek a upratovačky si založili nové VPN a rezolútne, drzo a surovo, ale teraz už bez podpory osadenstva, žiadali odstúpenie nového, pred mesiacom vymenovaného riaditeľa nemocnice, lebo vraj s nimi jedná neľudsky a vraj rabiatsky vymáha na nich plnenie ich povinností. Títo samozvanci však už nepochodili. Osadenstvo nemocnice ich právom nerešpektovalo a vykázalo do patričných hraníc...


Minule ma zaujalo, čo som čítal od profesora, politológa Michaela Parentiho z USA, ktorý napísal „...náš vlastný politický systém (v USA) je omnoho ortodoxnejší, než systém jednej strany vo východnej Európe.“ (U nás sa už monopol KSČ tiež skončil)... „Vo východnej Európe,“ pokračuje profesor Michael Parenti, „bol systém založený na formálnom konsenze, u nás (USA) je pluralizmus názorov bez reálneho vplyvu... Ideálny volebný systém (aj my na ňom pracujeme, lebo už v júni majú byť slobodné voľby) má byť symbióza ekonomickej demokracie a politickej demokracie... Rozhodovať by mal hlas každého voliča... V samotnom systéme moci je nevyhnutná vyváženosť, nezávislosť a vzájomná kontrola výkonnej, zákonodarnej a súdnej moci. Rovnako rozhodujúca je aj existencia spätnej väzby.“ (Bez spätnej väzby, napr. vo Východnej Európe, žili vládni a stranícki predstavitelia v šupke vlastných názorov a predstáv.) Viď: Z histórie ideálny systém – Montesquieove názory!?



29. 1. 1990 – večer
Dnes sme založili Klub nezávislých spisovateľov.
Asi 30 – 40 ľudí by nás malo byť. Chceme vydávať svoj časopis, participovať na majetku bývalého Zväzu slovenských spisovateľov, ktorý sa rozpadol. Participovať s novoutvoreným Spolkom slovenských spisovateľov a s Obcou slovenských spisovateľov. Zatiaľ. Ako sme sa charakterizovali, kto sme, čo chceme? – chceme byť inštitúciou s riadnou registráciou; ľavý stred v európskom slova zmysle; uznávame, že všetky „spôsoby“ umenia sú možné, pokiaľ nie sú sektársky militantné; chceme mať nie hlavne umelecký program, skôr program názorový; členmi Klubu nezávislých by mali byť vyhranení autori či humanitní intelektuáli; členovia Klubu sú konformní, ale neskompromitovaní; my nezávislí sa chceme orientovať slovensky, ale bez nacionalizmu; chceme byť: ani nie ideologicky stredoeurópski, skôr chceme zastávať liberálne hľadiská; nezávislí, ale nie elitne aristokratickí; našou snahou bude kultúrne pokryť kultúrne potreby Slovenska; našou snahou bude úzko spolupracovať s českou kultúrou; chceli by sme, aby mesačník Romboid bol našou duchovnou tribúnou.
Axiologické východiská: názorová príbuznosť vo svojej rozmanitosti; spájať nás bude istý postoj k hodnotám; pôjde nám o hierarchiu (zápas o hierarchiu) hodnôt, zápas o tie hodnoty, ktoré sa javia ako dominantné; sme proti vágnej duchovnej kryštalizácii; naša duchovná služba národu by mala byť primárne na vyšších poschodiach kultúry – pritom nechceme o sebe hovoriť ako o intelektuálnej elite; máme morálne právo hovoriť do všetkých duchovných hodnôt; chceme mať právo vysloviť sa hlavne morálne fundovane, nielen odborne fundovane; národ však nemôže byť bez kultúrnej elity; budeme sa snažiť o formovanie duchovnej klímy, ktorú tvarujú užšie vrstvy, nie spoločnosť ako taká, spoločnosť ako celok; uvedomujeme si, že naši ľudia prestávajú byť kultúrne gramotní; naše uznanie patrí aj tomu druhému, aj druhým; čo sa týka svetonázorovej či spoločensko-sociálnej pozície – chceme byť ľavý stred v európskom zmysle slova (ľaví liberáli); určuje nás veľká tolerancia, ktorá uznáva rovnako avantgardu ako tradíciu; odmietame nihilizmus v národnej kultúre; sme proti nacionalizmu, proti „hej slováctvu“; určuje nás teda humanizmus a tolerancia; štítime sa sektárskej zaťatosti; máme právo vysloviť sa a povinnosť oslovovať; čo neoslovuje, ide do prázdna (zlá literatúra, zlá kritika atď.); naším cieľom je reflektovanie duchovnej klímy, v ktorej sa tvoria isté hodnoty; chceme hodnotám vytvárať priestor, hodnotám, ktoré tu vznikli, vznikajú a vzniknú; ide nám o zastúpenie humanistiky, ktorá tu roky zakrnievala, ba často chýbala; budeme sledovať tieto prúdy zo sveta a pokúsime sa ich aj rozvíjať; naša revue bude humanitná revue; chceme vzbudzovať rešpekt, chceme byť schopní definovať a koncipovať sa (aj keď v klube niekto najradšej mlčí); sme permanentne znepokojení a chceme permanentne znepokojovať; chceme, aby vytvorené kultúrne hodnoty bolo aj komu ponúkať; sme proti násilnej jednote; sme za obohacujúcu rôznosť; náš „ľavý stred“ chápeme široko, od osvieteného kresťana, napríklad, až po politickú ľavicu; sme bez predsudkov proti akejkoľvek kultúre; demokraciu chápeme ako „prázdnu vec“, a to jej prázdno chceme vyplniť hodnotami; demokracia si nedáva ciele, ale intelektuál ju musí „ťahať“ k istým cieľom; uvedomujeme si, že demokracia je príliš individuálna, príliš osobná, nám ide o jej kultúrno-humanitné naplnenie a zacielenie...