I. kapitola Kyjev 2005

Dvadsiateho októbra 2005 bolo v Kyjeve sychravo. Na parapety prijímacieho salóna prezidenta republiky padal drobný dážď. Za dlhým bielym stolom sedel na jednej strane prezident Viktor Juščenko spolu s ministrom zahraničných vecí Borisom Tarasjukom, vedúcim delegácie Verchovnej rady Ukrajiny pri Parlamentnom zhromaždení NATO Olegom Zarubinským, tlmočníkom a zapisovateľkou. Oproti sedela delegácia Parlamentného zhromaždenia NATO. Prezident Pierre Lellouche, dvaja viceprezidenti – Turek Vahit Erdem a Slovák Jozef Baláž, generálny sekretár Simon Lunn, jeho zástupca David Hobbs a Svetlana, Ukrajinka zodpovedná v Parlamentnom zhromaždení za vzťahy s Ukrajinou. Viktor Juščenko ešte podpísal dajaké papiere, ktoré mu napochytro priniesol osobný tajomník, a potom na hostí priateľsky pozrel.

„Prepáčte moje meškanie, troška sa predĺžil rozhovor s predsedníčkou gruzínskeho parlamentu pani Nino Burjadze. Ale teraz mám pre vás času dostatok.“ Pousmial sa. Vo chvíli, keď sa už zdalo, že tvár sa mu roztiahne do úsmevu, čosi ho zastavilo. Možno bolesť. Popolavá tvár, poznačená dôsledkami pokusu o jeho údajné otrávenie, vytvárala dojem meravosti. Napriek jazvám bol Viktor Andrejevič elegantný muž. V čiernom obleku s bordovou kravatou a bordovou vreckovkou v náprsnom vrecku vyzeral ako manekýn. Mierne prešedivené vlasy nad spánkami mu prekrývali zdeformované ucho.

„Pani Burjadze je šarmantná dáma a my to plne chápeme,“ odvetil Pierre Lellouche s úsmevom, ktorý tomuto Francúzovi otváral dvere aj tam, kde iným ostali zatvorené. Pierre informoval prezidenta o návšteve námornej základne v Sevastopole a poďakoval Ukrajincom za vynikajúcu pohostinnosť. Prezident bol očividne v dobrej forme. Hovoril pútavo, používal jasné argumenty, vtipkoval dokonca pri vážnych témach. Lellouche, Erdem, Lunn, Hobbs ho pozorne počúvali. Predstavovali si tohto muža na tribúne kyjevského Námestia nezávislosti v zime 2004, keď Juščenko viedol oranžovú revolúciu.

Baláž sedel ako prikovaný. Nedokázal sa sústrediť a prezidentove slová mu unikali. Mysľou mu prebiehali obrazy z Námestia Slovenského národného povstania, Štúrovej ulice, Banskobystrickej, Firšnálu a ďalších bratislavských ulíc a námestí z augusta 1968 plných sovietskych tankov. Miešali sa s nepríjemnými pocitmi strachu, ktoré mu behali po chrbte vždy, keď si spomínal na betónové zátarasy na Check Point Charlie – priechode medzi východným a západným Berlínom. Obrazy postupne prichádzali a odchádzali, ale ona ostávala. Sedela oproti nemu a Baláž z nej nedokázal odtrhnúť oči...

„Ukrajina má eminentný záujem čo najskôr dostať pozvánku na rozhovory o vstupe do NATO. Očakávame, že sa tak stane na summite NATO vo Vilniuse. Uvítame podporu našej požiadavky aj zo strany Parlamentného zhromaždenia.“ Prezident si upil čaju. Lellouche mu zdĺhavo odpovedal. Baláž ako zhypnotizovaný hľadel na zapisovateľku, ktorá sedela krížom oproti. Zrelá päťdesiatnička s gaštanovým prelivom. Na svoj vek krásna žena. Sledoval ju, ako so sklopeným zrakom zapisovala obsah rozhovoru. Mal pocit, ako by značila aj nepodstatné veci len preto, aby nemusela od papiera zodvihnúť zrak. Keď to občas spravila, zdalo sa mu, že ho skúma. Zopárkrát na neho pozrela svojimi zelenými očami, aby ich vzápätí sklopila. Rozhovor sa pomaly chýlil ku koncu. Prezident venoval delegácii o dvadsať minút viac, ako bolo plánované. Lellouche sa poďakoval za prijatie. Do miestnosti vošiel fotograf a urobil zopár záberov hostí s prezidentom. Juščenkovi spolupracovníci sa okrem tlmočníka pobrali ku dverám, keď prezident zvolal na zapisovateľku.

„Alexandra Josifovna.“ Baláž zaťal zuby. Robieval tak podvedome vždy, keď bol nervózny. Prezident jej čosi pošepkal, ona prikývla a opustila miestnosť. Fotograf urobil zábery, hostia zaželali Viktorovi Andrejevičovi všetko najlepšie a rozlúčili sa.

Šéf protokolu ich odprevadil k východu z prezidentského paláca. V šatni im vydali kabáty. Pri prechádzaní popri vojakoch prezidentskej stráže sa Baláž nevdojak obzrel. Spoza jedného z mramorových stĺpov galérie na prvom poschodí obrovského vestibulu prezidentského paláca na neho hľadela zapisovateľka Saša s prenikavými tyrkysovými očami, na ktoré sa nedalo zabudnúť. Keď sa im pohľady stretli, zdalo sa mu, že sa usmiala. Obrátila sa a rýchlo sa stratila za mohutným stĺporadím.

Cesta do hotela trvala nekonečne dlho. Služobné BMW sotva zastalo, Baláž trielil hore schodmi. Nervózne siahol do bočného priečinka diplomatky. Mal tam zopár fotografií a vecí, ktoré obzvlášť miloval. Fotografie manželky v jej ľahkých letných šatách, svojich rodičov a detí. Aničky s Martuškou pod vianočným stromčekom. A ešte fotografiu, ktorú kedysi po odsťahovaní Martušky do Prahy našiel v jej veciach v škatuli na povale. Bol na nej mladý sovietsky vojak s matkou. Baláž na ňu dlho hľadel a premýšľal. Podľa jeho odhadov mohla mať fotografia asi sedemnásť rokov. Bola čiernobiela, ale aj tak na nej Baláž videl prenikavé tyrkysové oči. Potom spomedzi hŕby papierov na stole vytiahol obálku, ktorú dostali od ukrajinskej Verchovnej rady. Bol v nej program návštevy vrátane predstaviteľov ukrajinskej strany, s ktorými sa stretnú. Nalistoval stranu s programom návštevy u prezidenta. Na druhej strane bolo zloženie ukrajinskej delegácie. Na poslednom mieste zoznamu bola ako pracovníčka protokolu prezidenta uvedená Alexandra Josifovna Guseva.