"Kde si?" prihovorí sa Oľge Milan, jeho horúci dych ju pohladká po tvári.
"Tu pri tebe," zašepká a zazíva. "Nejako si ma vyčerpal," zamrmle. "Tak si pospi."
"Ale..."
"Ostatné urobíš neskôr. A čo nestihneš, to nebudeme mať. Nauč sa už konečne, že poriadok nie je ani začiatok, ani koniec sveta."
A čo teda? chce sa spýtať, no oči sa jej zatvárajú... Nestihne to. Vníma Milanov bozk... a potom ako po špičkách vychádza zo spálne. Počuje, ako sa prihovára synovi: "Ideme na to?" a Filipovo nadšené: "No jasné !" a potom... potom už len počuje odpoveď na svoju nevyslovenú otázku. Láska. Vyplaší ju to... a srdce sa jej zrýchli. Neverila v ňu... možno nikdy. Verila v sympatie, vzájomnú príťažlivosť, fungovanie chémie... a žila si celkom pekne. V triezvom svete, kde muselo mať všetko svoj systém a miesto. Poriadok. Teraz však... Niečo sa zrútilo. A ona sa cíti stratená. Krásne stratená. Perinu si pritiahne bližšie k brade a s úsmevom na tvári zaspáva... Toto chcem!