Vedel som, čo má na mysli. Dostalo sa mi do uší, že seriál stiahli z vysielania pre skrytú reklamu. V správach to nazvali pokusom o psychologickú manipuláciu. Nezmyselné dokumenty o zákernosti médií sa dnes nájdu na každom TV programe. Sitkomy ako psychozbrane. Metalogika. Biofotóny v televíznom žiarení. Mimozmyslová špionáž. Nemal som však najmenšiu chuť rozprávať sa. Potreboval som akurát nakúpiť a okamžite sa vrátiť domov.
„Nežartuj,“ oponoval som. „Skúšal som prestať. Nejde to. Sám dobre vieš, aké to je...“
„Sklapni!“ prerušil ma Hiratani. „Neviem. Nikdy som nebol vidaholic. Ja iba pančujem káble.“
Hovoril pravdu. Nechcel som ho uraziť. Díler si to nezaslúži.
Cítil som sa pod psa. Predstavil som si osamotenú Helis v miestnosti plnej sivého svetla. Náhle som jasne videl obrovský mihotavý tieň, ktorý jej trasúce sa telo vrhá na steny. Počul som praskanie parkiet pod kobercom. Začalo snežiť. Vločky pohlcovali posledné stopy nočných chodcov. Dlho som mlčal.
„Som závislý,“ povedal som. „Helis tiež.“
Pokračovania si vyše roka zháňam na čiernom trhu. Nedokážem to ovládnuť.
„Pokúšal si sa vyliečiť?“
Pozeral som dohora. Spoza strechy sa ukázal sivý mrak.
Z diaľky k nám doľahlo zabuchnutie okeníc. Pokrútil som hlavou.
„A chceš sa vôbec liečiť?“
Ostrý chlad ma opájal. Mal som pocit, že som na konci. Dochádzalo mi, že sitkom od Hirataniho nezískam. Modrastý ospanlivý vzduch k nám privial vôňu cigaretového dymu. Nedokázal som sa skoncentrovať.
„Vieš...“ začal som, ale dlho som nevedel nájsť správne slová.
„Nám... mne a Helis, nikto nepovedal, čo sa stane. Celé sa to posralo... my... My nie sme skurvení feťáci! Akurát sme spolu radi pozerávali televíziu. Najmä sitkomy. Chceli sme, aby... Nie, nechcem sa ísť liečiť. Chcem iba... Prosím ťa... Pomôž mi!“