Dvere boli otvorené, takže ich nebolo treba rozrážať, čo Lolu – vzhľadom na možný dramatický efekt – trochu mrzelo. Aspoň tie dvere za sebou zatreskla, keď vošla, mala dojem, že ten zvuk jej urobí dobre.
Mladou myklo, keď sa zacapili dvere a keď jej Lola pozrela do očí, uvidela v nich čistú hrôzu.
- Pán riaditeľ má pracovné stretnutie, - povedala však prekvapivo pevným hlasom.
- Neprišla som za manželom. Prišla som za vami, Šeri, - povedala Lola. - Čas zúčtovania.
- Prosím?
- No čo myslíte, čo som tým myslela?
- Neviem. Film?
- Neprišla som sa rozprávať o filmoch, - povedala Lola. - Viem, čo robíte a nepáči sa mi to. Nepýtam sa, prečo to robíte, ani či s tým prestanete. Mňa nezaujímajú vaše odpovede. Máte len jedinú možnosť: zmiznúť do inej galaxie. Máte týždeň na to, aby ste sa vygumovali z mojej mapy. Nechcem o vás už nikdy počuť. Ak budem ešte o týždeň vedieť čokoľvek o vašej existencii, bude vaša existencia mať takúto podobu.
Lola zdvihla igelitku a prevrátila ju hore dnom presne nad prostriedkom pracovného stola. Na rozložené papiere s výživným plesknutím dopadol kus hovädzieho. Krv oprskala všetko okolo, dokonca aj Lolu, ale tej to bolo jedno. Ak ti vadí pohľad na krv, nevydávaj sa, manželstvo nebude nič pre teba, to by sa malo hovoriť budúcim nevestám na zásnubných hostinách a nie pretriasať šaty a zoznamy hostí.
- Zavolám ochranku, - zasipela Šeri. Jej bledá tvár dramaticky kontrastovala s červenými mokrými škvrnami na jej bielom svetri.
Vyzerá ako kašmírový, ale nie je, pomyslela si Lola. Aj ona taký mala. Pred desiatimi rokmi. Vyzeral, ale nebol. Na pravý vtedy nemala peniaze. Zrazil sa jej po praní a ona nad ním v kúpeľni plakala.
Zrazu si vedela predstaviť túto ženu, ako tak isto sedí v kúpeľni na vani a plače. Nad svetrom aj nad všetkým. Rozumela by tomu plaču do poslednej slzy. Na chvíľu dokonca pocítila aj čosi ako potenciálne možný súcit a porozumenie. Keby boli veci inak a keby ten súcit nebol v tejto situácii až hanebne nevhodný. Je s ňou v tom potupnom spolku nedobrovoľne. V sesterstve vaječného bielka, či ako to volali kedysi jej spolužiačky, keď postupne prichádzali na to, ktorá ešte spala s tým istým predčasne vyspelým chlapcom. Aj ja, aj ty sme mali v sebe ten istý penis, moja, máme niečo spoločné. Nič dobré to ale nie je.
- Zavolám ochranku, - zašepkala znovu Šeri civejúc na ten kus mäsa.
- Pokojne, - povedala Lola. Na súcit a porozumenie tu nie je miesto.
- Nezabudnite, na čom sme sa dohodli, - povedala ešte a otočila sa na odchod.
Nechala za sebou krvavú igelitku a tlmený hovor akéhosi pseudodôležitého rokovania za čalúnenými dverami veľkého šéfa. Pritom to podstatné sa vždy deje vonku. Pri kopírke, nad kávovarom a na stole sekretárky.