Hlava desiata,
v ktorej Báthory hľadá kresťanskú pomoc v pohanskom dúpäti, no vďaka srdciam rozožratým nedôverou takmer nájde záhubu. Takisto zistí, že život môže spasiť nielen zbraň, ale i slovo.

„Hej!“ zavolal Báthory. „Počujete ma?!“
Zjavne nepočuli. Zvonenie nákovy sa rozliehalo otvorenou dielňou a nepríjemne rozochvievalo ušné bubienky. Jeden z tovarišov však zbadal Kornela, ako nazerá do predsunutého podstrešia, podišiel k majstrovi a chytil ho za plece. Kladivo sa zastavilo a rinčanie konečne stíchlo.
„Čo je?!“ zrúkol kováč na učňa. Neznášal, keď ho niekto vyrušil pri práci. Príslovie o nutnosti kovať železo zahorúca nevzniklo pre nič za nič. Tovariš ukázal na ulicu. Kováč sa zvrtol. „Odpusť, beg efendi!“ Stále kričal. „Nepočul som ťa!“
„Potrebujem podkuť koňa.“
„Čože?!“
„Môj kôň potrebuje...“
„Prepáč, pane! Chvíľočku!“ Kováč strčil podlhovastý kus železa, z ktorého zjavne tvaroval čepeľ šable, naspäť do vyhne, kladivo a kliešte odovzdal staršiemu tovarišovi a druhého okríkol, nech poriadne rozdúcha ohnisko. Potom si špinavými prstami vytiahol z uší zátky z kúdele vytvarovanej a vytvrdenej ušným mazom.
„Teraz už ťa počujem, beg efendi,“ dodal o čosi tichšie, ale stále zvučnejším hlasom, než bolo potrebné.
„Pýtam sa, či mi tu podkujete koňa,“ zopakoval Báthory a pozrel remeselníkovi do očí. Musel pritom trochu zdvihnúť hlavu. Majiteľ vyhne bol dlháň, žilnatý a šľachovitý, vymykajúci sa zvyčajným predstavám o kováčoch ako robustných chlapoch s metrákom svalov na kostiach.
„Odpusť, beg efendi.“ Gestom, akým kupec predstavuje svoj tovar, kováč ukázal na rady bált a kiličov pozdĺž zadnej steny dielne. „Ako vidíš, mám plné ruky práce. Na príkaz samotného Húseyin pašu, nech mu dá Alah dlhý život. Posily pre Kose Aliho pašu pri Varadíne potrebujú novú výzbroj...“
„Myslíš, že to neviem?“ klamal Báthory. „Prečo asi potrebujem podkuť koňa? Tiež odchádzam do boja s neveriacimi.“
„Na hrade je predsa posádkový kováč, pane...“
Kornel zaváhal len na okamih. „Ty drzý ďaur! Hradný kováč má ešte viac práce ako ty! Dúfal som, že tu v meste nebudem musieť stáť v rade!“
Kováč bleskovo sklopil zrak.
„Nech mi Šejtán vytrhne opovážlivý jazyk! Zľutuj sa nad prostorekým otrokom, beg efendi. Hrdlačím dňom i nocou, chvíľu si neoddýchnem, na kutie podkov a bežné práce mi nezostáva čas...“
Zmĺkol, pretože Báthory odrazu vytiahol mešec.
„Platím zlatom,“ vylovil z neho ligotavý dukát.
„Uhorským?“ vzhliadol kováč prekvapene.
„Pravdaže. Žiadne mizerné akče a guruše. Obaja vieme, že aj v príborníku najchudobnejšieho kresťanského šľachtica je viac striebra než vo všetkých minciach so sultánovým znakom.“
Dlháň stuhol. Doširoka roztvorené oči svietili zo sadzami zafúľanej tváre. Kornel mu musel dukát do mozoľnatej dlane vtisnúť.
„To je za pár podkov priveľa, vznešený beg...“
„Preto žiadam ešte čosi. Odpovieš mi na pár otázok.“
„Pýtaj sa...“
„Ty si Kovács, pravda?“
„Menom i povolaním, tak je.“
„A za ženu si si vzal vrchárku z Mátry, však?“
Kováč sa mykol, akoby sa niečoho zľakol. „Odkiaľ to môžeš...“
„Odpovedaj! Oženil si sa s vrchárkou?“
„Áno. Ale už tri roky so mnou nežije.“ Remeselníkove oči akoby stratili lesk. „Húseyin paša sa ju rozhodol poctiť svojou priazňou a prichýliť ju do háremu...“
„To ma mrzí.“
„Pane?“
„Ako sa volala za slobodna?“
„Nerozumiem...“
„Odpovedaj. Jej dievčenské meno.“
„Kopovičová.“
„Z Kamenného vrchu?“
„Presne tak.“
„Kto tam ešte žije?“
„Pane, naozaj nechápem...“
„Na Kamennom vrchu. Kto tam ešte žije?“
„Môj svokor, starý ovčiar. A asi synovec, sirota po švagrovcoch.“
„Jakub.“
Kováč sa neovládol, pokrčil obočia a preklal neznámeho podozrievavým pohľadom. „Správne, malý Kubko.“
„Už nie je taký malý. Vyrástol z neho rúči junák. Pozdravuje ťa. Dnes ráno som s ním hovoril.“
„Dnes? Ale... Čože?“
„Možno by sme mali ísť dovnútra,“ navrhol Báthory a obozretne sa rozhliadol napravo i naľavo. Vyhňa stála na rohu a do otvoreného podstrešia bolo vidno z dvoch rušných ulíc. Aj tovariši, hoci sa tvárili, že ich zaujímajú len mechy a vyhňa, zvedavo naťahovali uši.
„Ako si želáš, vznešený beg. Ráč ďalej. O koňa sa ti postarajú učni.“
„Vďaka.“ Báthory zložil zo Zlostniaka sedlové vaky. „Správaj sa slušne,“ nakázal tátošovi šeptom a nasledoval Kovácsa cez dielňu dozadu do domu.