Román V tieni mafie so šokujúcou otvorenosťou opisuje bezohľadné mafiánske praktiky od výpalníctva, nakrúcania pornografie, obchodu s bielym mäsom až po korupciu, ktorá rozožiera štátne a samosprávne štruktúry. Román však hovorí aj o priateľstve dnešných tridsiatnikov. Traja kamaráti dozrievajú pod vplyvom spoločenského diania. Život im ponúka rozličné spôsoby, ako si vydobyť spoločenskú prestíž. Odolá ich priateľstvo nástrahám, alebo ich rozdelí v svete financií a zločinu taký neočakávaný cit, ako je láska?
Laba zaboril vrták elektrickej vŕtačky hlboko do Bobovho stehna. Išlo to ľahko. Tak ako rotujúcemu vrtáku nič nebránilo v ceste tkanivom, svalmi, mäsom až ku kosti, ani Laba nepociťoval žiadne zábrany. Poznali sa s Bobom už od detstva, vyrastali na rovnakom sídlisku. Ale toto nebol už ten Bobo, ktorého mal Laba rád ako vlastného brata. Toto bol Bobo, ktorý zradil, šiel proti vôli kápa a dokonca sa odvážil najhoršieho rúhania, spáchal neodpustiteľný hriech, keď vztiahol ruku na samého boha. Takže to vlastne nebol Bobo, bola to len hruda zvíjajúceho sa mäsa, pripútaná k stoličke. Krvácala z prestreleného ramena viacerých miest, kam už zvŕtal.
Laba by bol najradšej, keby jej mohol napchať do ústa staré handry, váľajúce sa po zemi. Z výkrikov, aké vydávala, ho už boleli uši. Ústa jej však zapchať nemohol, lebo záležalo na tom, aby hruda ešte čo-to povedala predtým, než zdochne.
„Kto ťa kúpil?“ opýtal sa šiesty raz.
Hruda stále vzdorovito mlčala, nechcela vydávať žiadne zrozumiteľné zvuky, len stony, vzlyky a výkriky.
Na rad teda prišlo koleno. Laba priložil vrták k jabĺčku a zavŕtal.
Hruda sa napla, vrieskala, zdalo sa, e pretrhne laná, ktorými bola spútaná. Vydržali a hruda začala omdlievať.
Laba prestal vŕtať. Striekajúca krv mu neprekážala, aj tak ňou už bol celý skropený, no zápach rozvŕtanej kosti ho dráždil. Chvíľu počkal, a keď hruda zase prichádzala vedomiu, vošiel vrtákom do rany a pokračoval v práci.
Sledovali ho z bezpečnej vzdialenosti, kam nedopadali nepríjemné krvavé chuchvalce. Vojtech si všimol, že Michal je už znov zasnený, díval sa na Labu očami pokrytými blankou svojich pokrútených snov, akoby nad niečím premýšľal.
„Nechcem vedieť, na čo myslíš.“
„To j dobre, nepáčilo by sa ti to,“ povedal Michal s pohľadom upretým na Labu. „Už je to skoro hodina, musím sa ísť prihlásiť na políciu. Dozri tu na to a informuj ma.“
Vojtech prikývol.
Necelých päť minút po Michalovom odchode hruda prestala vzdorovať a v útržkoch medzi nárekmi im povedala všetko, čo chceli vedieť.
Potom jej rozvášnený Laba zavŕtal cez oko do hlavy a vŕtal dlho, nedal sa odradiť jej ručaním, ani tým, že sa pošťala a posrala, vŕtal dovtedy, kým a neprestala chvieť.
Michal až do večera vypovedal na polícii.
„Nič neviem, žiadne spory nemám. Netuším, odkiaľ mohol útok prísť,“ opakoval dokola.
Ponúkli mu policajnú ochranu. Odmietol ju. Tvrdil, že si zabezpečí ochranu súkromnej bezpečnostnej služby. . Takto môže byť s Vojtechom, Labom a ďalšími chlapcami v kontakte bez toho, aby to vzbudilo podozrenie.
