Dievčatko z veže



Niekedy sa stáva, že človeku krúžia myšlienky okolo jediného bodu. Ustavične

a vytrvalo, ako napríklad krúži osa okolo fľaše s medom alebo ovocným sirupom.

Práve to sa stalo dnes, keď je vonku chladný decembrový deň, dievčatku Ajke.

–Vraj každý z nás má kdesi na svete svojho dvojníka, – vraví si Ajka a chodí pritom

vo svojej izbe na špičkách, možno aby neodplašila tú predstavu.

– Ak je to pravda, tak potom ani ja nie som sama, hoci nemám sestry

ani bratov. A ako poznám svoju mamu, už ani žiadnych nebudem mať! –

nafúkne líca Ajka.

Jej mama totiž hovorieva, že kto má doma jedno také dievčatko akým je Ajka, to je

skoro akoby mal doma päť detí. No a päť detí je už asi pekná kôpka!

Ajka si začala obzerať tváričku v zrkadielku lemovanom modrastými sklenenými

ružičkami, ktoré jej mama priniesla v lete z Benátok a vraví si:

– Moja dvojníčka vyzerá teda práve tak ako moja tvár v zrkadielku? To je škoda,

že dvojníčka nemôže byť staršia! Staršie dievčatá sú fajn!

Ajkin odraz v zrkadielku, ktorému sa prihovára, vyzerá takto: v úzkej

tvári svietia šikmé, čierno fialové oči ako vlákna žiaroviek. Za

perami, ktoré sa Ajke zdajú hrubé, a preto ich často vťahuje medzi seba,

čo zasa zlostí jej mamu, a vtedy hovorieva Ajke, že vyzerá ako plešivá

speváčka bez protézy, sa belejú ostré zuby. Okolo tváre visia dievčatku

rovné, čierne vlasy s ofinkou, zastrihnuté ako vlasy japonskej školáčky.

Ajka začne uvažovať o tom, v ktorej krajine asi žije jej dvojníčka, či

má bohatých alebo chudobných rodičov, či sa tiež práve v túto chvíľu

pozerá do zrkadla a či aj ju čosi záhadné pichá v srdci, ako teraz Ajku?

Možno i tá dvojníčka žije sama, len s mamou, ako Ajka. Možno aj jej

mama je architektka, ktorá vie nakresliť krásny obchod s perzskými

kobercami, hotel v horách, bruchatú banku v strede mesta, kaplnku na

dedine pre pokrčených starčekov alebo skvelý domček pre bábiku. Úplne

super by bolo, keby aj Ajkina dvojníčka bývala vo veži. Ajka totiž býva s

mamou v naozajstnej veži na okraji mesta.

Zvonku veža vyzerá ako každá iná – tajomná a neprístupná. Ale zvnútra

je prestavaná podľa maminých kresieb a vyzerá celkom fajn. Dolu pracuje

Ajkina mama so svojimi priateľkami – architektkami a kresličkami. Bzučí

tam komputer a hrá tichá hudba. Len občas počuje Ajka hore vo svojej

izbe smiech alebo hádky. To vtedy, keď sa mama s kolegyňami škriepi, ako

má vyzerať nová stavba.V horných častiach má izbu mama, Ajka, potom je

tam izba pre hostí, kúpeľňa, knižnica, kuchyňa a strašidelná špajza.

Oveľa strašidelnejšia je však špica veže, pod ktorú občas vletia holuby i

lastovičky, poplašene plieskajú krídlami a pískajú. To preto, že v tej

vežovej špici sa možno skrýva tajomné knieža! V strede celej veže sa

krúti schodisko ako obrovská špirála alebo železný had. Natreté je

zelenomodrou farbou, na jednom jeho konci je hadia tlama, na druhom hadí

chvost. Ale kto už by sa bál zábradlia – hada! Ajka teda vôbec nie! Vo

veži je veľa svetla. To preto, že túto vežu vraj dal postaviť bohatý pán

pre divadelnú herečku z mesta. Nie však až tak dávno, ako stavali veže

pri kostoloch

na námestí. Preto Ajkina veža nemá hrubé múry a jej okná sú nielen vysoké, ale tiež široké, takže sa do izieb leje veľa svetla.

„Ako sa asi volá moja dvojníčka?“ rozmýšľa práve Ajka, ktorá vie možno tri, štyri

nemecké a anglické mená. „Ale moja dvojníčka môže žiť i vo Francúzsku alebo...

alebo hoci i v Japonsku! Preto mám podivné šikmé oči!“ Lenže Ajka nepozná ani

jedno meno pre japonské dievčatko! Nevie si spomenúť ani to, ako sa volá tá veľmi

smutná japonská princezná, o ktorej jej rozprávala mama.