Cestou...

Na nových mapách by ste už Séleš hľadali márne, hoci zopár Sélešanov ešte stále žije. Nehľadajte Széles, ani Selesch, Poszonyszéles už vôbec nie. Všetky tieto obce sú dnes už vymazané z mapy, alebo v lepšom prípade len ležia pod hrubými nánosmi prachu a bielidla, čo je vlastne to isté – neexistujú.
Na ich mieste je teraz len malá bodka, voľným okom ju takmer nevidieť. A možno to nie je bodka, možno je to kvapka farby, ktorá sem odpadla nešikovnému kartografovi, vsala sa do papiera a dostala meno Veterlín. Naozaj tu leží, a ak máte dobrú lupu, ľahko si to môžete overiť.

Tak je to s mapami – ťažko sa podľa nich riadiť, najmä keď sa každých desať rokov menia všetky názvy. Raz ľuďom vadí, že v mene je ű či ö, alebo nedajbože sz, inokedy je zas najväčším hriechom, keď je mesto sväté. Cestám však na názvoch nezáleží. Cesty sa nemenia. Stretávajú a uzlia sa bez ohľadu na to, či sú práve uprostred Séleša, alebo Veterlína a už odnepamäti po nich prechádza každý, koho okolnosti donútia cestovať, predávať, či utekať.

Doprava vo Veterlíne vŕzga takmer nepretržite. Prostriedkom dediny sa valia zaprášené kamióny rozbehnuté prudkým klesaním, ich kolesá rytmicky bubnujú, asfalt nebadane praská. Keď si však človek odmyslí toto veľké sťahovanie národov, tovarov a služieb, ukáže sa, že uzol vo Veterlíne je ideálny najmä ako miesto dôležitých životných rozhodnutí. Nestojí sa tu totiž len medzi bodmi A a B ako na bežnom rázcestí – možností je oveľa viac.
Dá sa to urobiť povedzme aj takto: postavíte sa pred bránu kostola, položíte si zásadnú otázku: „Kam ďalej?“ a môžete sa dosýta rozhodovať medzi cestou na Bratislavu, Bukovú, Senicu, Piešťany, či Trnavu. Všetky tieto cesty sa totiž zlievajú a víria práve v Séleši, pardon, vo Veterlíne.

Tak ako je Veterlín rajom pre prievozníkov a hľadačov šťastia, je zároveň postrachom všetkých pútnikov. Raz dávno, dnes je to už skoro päťdesiat rokov, mladý študent Stano vlečúci svoj batoh z Bratislavy do Košíc zastal pred veterlínskym kostolom a stratil celé tri dni, kým sa konečne pohol ďalej. Nehľadal nič a predsa čosi našiel. Vodu v obecnej studni, ktorá vtedy ešte nebola nasýtená hnojivami. Orechy pri ceste do Hájička. Kúsok sena pod hlavu.
Stano chodil po Veterlíne a hovoril si: „Ach, ako dobre je ľuďom, ktorí vstanú a sú v práci – nemusia už nikam chodiť. Ako je dobre tým, čo žijú pri železnici. Vždy vedia, kedy ide vlak a nemusia sa stále vypytovať na stanici. Ako je tu dobre – Slnko vychádza aj zapadá, no v tom západe je hneď už aj prísľub nového rána. Ach, ako je tu dobre – tetušky s kanvami na mlieko, ujček s kosou a čerstvý chlieb – najesť sa dá už len z tej vône. Farár pred sebou tlačí starý bicykel, na cintoríne leží Martin Kollár, pri kostole stojí pomník padlým vojačikom; otec Ján Tarkoš zomrel v prvej a syn Michal v druhej svetovej vojne. Aké je to krásne – vdova po Jánovi, Michalova matka, ešte žije a každý deň si na oboch spomenie. Ach, aké je to krásne, cesty sa uzlia. Zostaneš len na chvíľku, no kým zistíš ako ďalej, tieň kostolnej veže opíše tri presné kružnice.“