Žil som s odľudmi, ktorí bohvieprečo trpeli moju ľudožravú lyriku a nikdy mi nezavŕtali črepinu do čriev, neoplieskali hlavu o betón, a boli to moje krásne ružové prázdniny, moja farebná manéž, pohyboval som sa ako pajác na strunkách, hop-hop, tenký a slnkom oblízaný, na pokraji blahodarného zbláznenia, aj keď to nikdy nebolo ľahké, bol som slobodný, zúfalo voľný, zúfalo slobodný, neuchopiteľný, bezbranne hriešny, bol som živočíšne ľahký, priezračný, vláčny, díval som sa, spoznával som sa v rúchu priestranstiev, až som sa našiel sám v sebe ako milý svedok všetkého, čo kde existuje a čo sa deje, bol som všetkými pazúrmi za slávu človeka, ale nestačilo to na to, aby ma po polročnom súžití nevyhodila zo svojej zdevastovanej diery výčapníčka Róza, polovičná cigaňa, pretože jej už liezlo hore krkom moje večné nekonečné vylihovanie a civenie do stropu, moje výnimočné fantazírovanie, že márnosť galaxií pominie, keď sa vráti úcta k plemenu básnikov; bolo nad jej sily zvládnuť púšť v duši veršotepca a šup!, už som letel ako vecheť – zase na ulicu, zase do sprostáckej úlohy večného tuláka… A takého ma našla Klárika, neoholeného…