Matúš za mnou prišiel aj vtedy, keď sme mali v knižnici besedu s jednou zo ženských autoriek, ktorými tak pohŕdal.

Neskrývane.

Čím úspešnejšia, tým väčšie pohŕdanie.

Tie najpredávanejšie podľa mňa z duše nenávidel, a keby sme žili v stredoveku, dal by ich upáliť, lebo on by sa určite pichol medzi tých, ktorí vtedy určovali, čo je pre spoločnosť osožné a čo nie.

Túto ani nepoznal, nebola to prvá liga, ale ženy ju čítali rady a knižnica sa celkom zaplnila. Martuška bola príjemná ako vždy, medzi otázkami a odpoveďami ponúkala chlebíčky, so šarmom jej vlastným upozorňovala, že každému vyjde asi len jeden, ale to nič. Nie sme tam predsa na to, aby sme sa najedli, no.

Matúš sedel v zadnom rade. Natalka dobehla z tréningu, sadla si k nemu, prežúvali, počúvali a vyzeralo to na úplne normálny priebeh s potleskom na záver. K tomu nejaké fotenie a podpisovanie knižiek, ktoré si čitateľky doniesli z domu.

Lenže, to by sa na Martuškinu výzvu, či sa chce niekto niečo opýtať, nemohol...