Na začiatok

Jedna z vecí, ktoré v Káhire môjho chlapa fascinovali, bolo kapučíno servírované v hoteli pri raňajkách. Podávali mu ho v neobvykle širokej šálke, vyzerala ako ručne robená, mlieko v nej bolo vyšľahané dohusta ako šľahačka, vyzeralo nadýchane, čerstvo, stúpalo zo šálky do výšky. Pawel sa zabával tým, že naň položil kocku hnedého cukru a počítal sekundy, kým neklesla na dno šálky.

Rekord bol 23 sekúnd.

„To som ešte nevidel,“ krútil hlavou, keď potom lyžičkou miešal celý obsah šálky, aby sa mlieko, káva a cukor zliali do kombinácie, ktorú mal rád. Potom sa prestal usmievať a čašníka tretíkrát poprosil, aby doniesli kávu aj mne.

Tej žene vedľa neho.

Tak trochu blondíne.

V tričku s krátkymi rukávmi.

Veľmi sa im do toho nechcelo. Doniesť mi kávu, alebo vodu, alebo čaj. Aj fľašu vína doniesli večer len s jedným pohárom, napriek tomu, že sme za stolom sedeli traja – môj chlap a dve ženy. Niečo v zmysle - už keď ten Európan nevydrží bez alkoholu, tak dobre. Ale myslí to vážne, že bude popíjať so ženami?

Úsmevné. Iné. Ale vystihujúce...

Celý ten čas, čo sme strávili v Káhire, som vedome vnímala rozdiely v našich mentalitách.

Kvôli tomu som tam vlastne šla. Stretnúť sa so ženami, ktoré sa vydali za moslimov v domnení, že prežijú rozprávkový život. So ženami z celej Európy, ktoré podľahli čaru Arabov, moslimov, na prvý pohľad vášnivých, sugestívnejších, srdečných, pozorných, spoločenských a prežívajúcich každú emóciu naplno. S tými, ktoré sa dobrovoľne začali zahaľovať do závojov, konvertovali na islam a postupne zisťovali, že nie každá rozprávka má dobrý koniec...

Kedysi som čítala rozhovor s Emíre Khidayer, ktorá o arabskej kultúre napísala dve knihy. Jej otec bol z Iraku, mama zo Slovenska a po rozpade ich manželstva Emíre ostala s mamou v Piešťanoch. Otázka znela – a teraz len parafrázujem – sú obavy slovenských mám, ktorých dcéry sa zamilujú do Araba, opodstatnené? A Emíre odpovedala celkom jasne.

Sú.

Nepoznáme ich kultúru, nepoznáme ich náboženstvo. Nevieme, že náboženstvo ovplyvňuje každý krok v ich živote, nevieme, že majú odlišné postoje k rodine a jej fungovaniu, k životu ako takému.

A o tom bude táto knižka.

Žiadne osočovanie, žiadne súdy.

Fakty. Zážitky. Roky prežité v inom svete.
 
Rozprávanie žien, ktoré som stretla alebo s ktorými som si písala.

Nikto nie je dobrý a nikto nie zlý. Sme len tak veľmi odlišní, že to proste väčšinou nefunguje.

Lebo s tou láskou moslima a Európanky je to tak ako s hotelovým raňajkovým kapučínom v Káhire, ktoré fascinovalo môjho muža. Naoko vyzerá výnimočne, chutne, pena hustá, až svojou konzistenciou vyráža dych. Ale keď sa napil, zvraštil čelo a sklamaný pachuťou, ktorá sa mu rozliezla po jazyku, šálku odložil.

„Chutí ako nafta,“ povedal ešte predtým, ako siahol za plechovkou s kolou.

Lenže keď na trpkú pachuť čudnej arabskej lásky prišli ženy, ktoré sú súčasťou nasledujúcich príbehov, bolo dosť neskoro.

Veď čítajte.