Ďalšia strofa pokračuje v duchu naznačenej pozitívnej alternatívy k dominujúcemu poriadku. Do nadvlády racionality vnáša emocionálny prvok. Slza je vnímaná pozitívne, dokonca muža posilňuje (v primárnej rovine aj v zmysle uľavujúceho plaču). Na okamih sa tak relativizuje dichotómia typu racionalita - emocionalita: „Ale ako kamenár bdie / a mocnejší slzou / od sochora i tvrdší / ako kameň / posoší skalu / zo snehových planín“ (s. 16). Nejde tu o implicitné stotožňovanie emocionality so ženou a racionality s mužom, ale o využívanie oboch za účelom komplexnejšej alternatívy voči „vláde striktnej racionality“. Ako hovorí Sara Ahmed, „musíme spochybniť vnímanie emócií ako protipólu myslenia, rovnako ako musíme spochybniť vnímanie racionality ako neemocionálnej (...)“ (2004: 170). Ostatne, k úplnému narušeniu rodovo stereotypného uvažovania nedochádza, kamenár je naďalej „tvrdší ako kameň“ – prenesene i ako žena. Tejsú však „pridelené“ tradičné mužské atribúty („posošiť skalu – ženu“). Muž aj žena tak v sebe môžu objavovať komplementárnu časť rodovej duality, čo môžeme interpretovať aj ako prelínanie sa jungovských archetypov animy a anima naprieč rodmi – bez automatického predpokladania menšinovo zastúpených čŕt animy v mužovi a anima v žene. Vo svetle feministickej revízie Jungovej teórie treba zdôrazniť, že „archetypy[animus aj anima] sú pluralitné, dokonca aj v rámci rodu, a neobmedzujú sa na zobrazovanie prostredníctvom jedného telesného obrazu alebo ľudskej formy. Oba archetypy môžu byť reprezentované rovnako dobre napríklad cez zvieracie alebo božské obrazy. (...) Najmä nie je nijako teoreticky zdôvodniteľné permanentné priraďovanie Logu k mužskému vedomiu a Erosa k žene. (...) Ani Eros, ani Logos nemôžu byť spájané s pozíciami prislúchajúcimi telu, pohlaviu (...) nakoľko podvedomie v jungovskom zmysle je nezlučiteľné s telesným esencializmom“ (Rowland 2002: 42 – 43). Uvedená komplementarita však v autorkiných veršoch nebýva rovnocenná, mužský pól je zvyčajne nadradený a podrobuje si ženu (prírodu) - snaží sa o to. Rovnako distribúcia rodových stereotypov sa v texte zachováva, hoci je narúšaná, spochybňovaná a ponúkajú sa alternatívy: „a udrie Akoby srdcom / pohol Do očí / odfŕklo z mrežoviska“ (s. 16). Erózia prirodzeného poriadku prostredníctvom „kultúry“ pokračuje: „Padajú slnečné / hodiny Zo skalnatých sien / odbilo živca a z veže / zablýskalo / na nečas“ (s. 16). Záver skladby je rodovo neurčitý, nie je jasné, kto sa komu prihovára. Táto zastretosť, akoby androgýnnosť, takisto zvyšuje invenčný a rodovo subverzívny potenciál textu. „Po Groeblovej a Haľamovej tak ani u nej [Vadkerti-Gavorníkovej] nie je isté, či detaily patria žene, alebo mužovi, čím prechádza k abstrakcii v náznakovom príbehovom zobrazení. Vadkerti-Gavorníkovej subjekt, hrdinka tak tvorí premostenie medzi vecným detailom (symbolistickou synekdochou M. Haľamovej, Ľ. Groeblovej či ešte aj V. Prokešovej), zabezpečujúcim civilnejší výraz, a postavou fantazijného rázu, ktorá nadobúda totemické prvky (u M. Haugovej, A. Ondrejkovej, D. Podrackej, E. Lukáčovej, ba dokonca i N. Ružičkovej).“ (Bokníková 2010b: 37) Ak sa oprostíme od prvého plánu partnerskej vášne, môžeme záver čítať jednak ako pokračujúce dopĺňanie sa protikladov („Obzri sa obzri doľava / zhára mi pravá tvár“ (s. 16) a jednak ako poukaz na silu (brániacej sa) prírody: „Či sa to vietor s ohňom poihral / A či ma švihla žihľava“ (s. 16). Za pozornosť stojí aj posledný verš, ktorý odkazuje na známu rozprávku: „Či azda do plamienka dúchol popolvár“ (s. 16). V rodovom rámci totiž ide o odkaz na podceňovaného, rodovo nestereotypného, v tradičnom zmysle až antimužského hrdinu, ktorý však nakoniec získal to, čo si zaumienil – len inou cestou, ignorujúc dostupné (agresívne) schémy a nanútený poriadok, do ktorého sa svojou „prílišnou dobrotou“ a nenápadnosťou nehodil – ide vlastne o mužskú verziu Popolušky.