„Mama! Prečo nechodíme v nedeľu do kostola na omšu? Prečo sa nemodlíme Otčenáš? Prečo?“
„Sme Židia. Nebudem ti to donekonečna opakovať. Oni majú svoj kríž a tvrdia, že si ho nesú so sebou celý život. Neberieme im ho, Melanka… Musíš im ho nechať, aj to ich prežehnávanie. Už to nikdy neurob,“ povedala tónom, ktorému sa nikto neodvážil oponovať.
Sestra konečne zatvorila dvere. Prešla okolo mamy, ktorá ju chytila za ruku, a pokračovala: „My máme zase svoje, sme v menšine a nejako je to tak zariadené na svete, že sa musíme brániť. Ale nesmieme sa poddať. Si krásne dievča, chcem, aby si bola na seba, na svoju rodinu a na všetko, čím a kým sme, hrdá.“
„No veď práve o to ide.“
„Nemáš sa za čo hanbiť,“ trafila klinček po hlavičke mama.
Melánia sa rozplakala.
Trochu od zlosti, trochu od hanby a trochu od bolesti. Zľakla sa a poslúchla. Odvtedy vždy, keď sme prechádzali okolo kríža, zaryla oči do zeme a za toho boha sa nepozrela naľavo alebo napravo. Ani pred seba a za seba.
Často vravela, že by sa bola radšej pod zem prepadla. Naši ju už nechali. Aj jej zvesenú hlavu. Vedeli, že raz cez dedinu prejde s odhalenou zlatou Dávidovou hviezdou na tenučkej retiazke, ktorú si teraz skrývala a bude sa vzpriamene pozerať – ľuďom a krížu do očí.