Ivana Gibová je obľúbená a najmä čítaná autorka. O tom, ako v popularite minulý rok súťažila s Veronikou Šikulovou, sme písali tu aj tu. Ako však vyzerá spisovateľská sláva v skutočnosti? Ako sa dá zvládnuť nekonečný kolotoč literárnych besied, čítačiek a autogramiád? Ivana Gibová len pre čitateľov Literáta.sk poskytla autentickú výpoveď o tom, čo sa deje na literárnom turné! Čítajte prvú časť jej zážitkov zo slovenských miest a železničných staníc!

BRATISLAVA

Vždy som si myslela, že spisovateľstvo je introvertná činnosť; a ono by vlastne aj mohla byť, až na to, že keď sa človek akosi nevdojak, prepytujem, etabluje, začnú ho pozývať na všakovaké čítania, besedy a diskusie. To samo osebe je vlastne pekné. Problém nastáva vtedy, keď je pozývaný spisovateľ – v našom prípade spisovateľka, teda ja – introvert prezlečený za extroverta. A to doslova – však už tie prevleky aj jeden veľavýznamný kritik na fejsbukoch veľmi kompetentne komentoval onoho času.

Na čítania a besedy ťa síce pozývajú ako spisovateľa, ale v zmluve si nakoniec furt vykonávateľ, umelec alebo výkonný umelec alebo dačo také. V jednom smutnom prípade už som bola aj performer, no. Pravda je, že doteraz som nejako nebola schopná stotožniť sa s pomenovaním spisovateľka, preto som samu seba nazývala radšej „prozaička“. Aj to len v duchu. Ale napíš v čakárni u zubára pri vstupnej prehliadke do dotazníka, v ktorom je kolónka POVOLANIE, že „v duchu sa nazývam prozaička“. Dala som spisovateľka. Doteraz mi je z toho divne.

Ale výkonný umelec, to už inak znie. To nielenže si umelec, ešte sa aj od teba nejaký výkon očakáva, takže nemáš pocit, že ideš kamsi do prdele sveta čítať niečo, čo už si pred sto rokmi napísal. Ty ideš podávať výkon, čiže ti zaň, logicky, zaplatia. Týmto padnú introvertove posledné zábrany, vďaka ktorým sa cíti akosi nepatrične až debilne v pozícii, že by mal brať honorár za rozprávanie o niečom, čo už napísal. O to skôr, že introvert pochádza z pomerne nemajetnej rodiny, v ktorej ešte žiadnemu členovi nikto nikdy nikomu neplatil za to, že rozprával. Takže morálne dilemy by sme mali vyriešené, poďme sa pozrieť na to, ako to vyzerá, keď je taká prozaička na turné. A hej, bez hanby to slovo turné použijem, lebo je pravda, že v tých časoch som sa z hľadiska vlastnej vyťaženosti cítila ako Nick Cave v lepších časoch. I keď – ktovie, jak sa naozaj cíti Nick Cave... Napríklad toto by ma ako výkonného umelca zaujímalo, že jak sa cíti Nick Cave, a nie, že koľko treba zarábať, aby človek nebol socka. A hej, ani sa nejdem tváriť, že tento text vzniká z iných ako honorárových dôvodov (čo nič nemení na tom, že je – takmer – reálnym zobrazením toho, čo prozaička zažije počas turné), lebo povedzme si úprimne, honoráre i tantiémy za prozaičkino prozaické dielo sú také, že si odmietať podujatia a odmietať písanie o podujatiach ani nemôže dovoliť, ak chce dôstojne žiť. (Čo si pod tým máme predstaviť, nevieme, popravde – ani prozaička sama nevie.) Ešte úprimnejšie si povedzme, že keby nebolo fondu, prozaička by priam skapala od hladu i smädu. Bez irónie.

PREŠOV

Začneme Prešovom, z logických dôvodov – tam som sa narodila a doposiaľ toto mesto považujem za najlepšie na svete, i keď zároveň kriticky uznávam, že trpí mnohými neduhmi. Na druhej strane – každý Prešovčan vie, že Prešovom sa nedá začať bez prestupu v Kysaku.

KYSAK

Kto neprestupuje v Kysaku, nevie, čo je východ. V Kysaku sa nečíta, tam sa iba prestupuje. Keby sa neprestupovalo v Kysaku, Prešov už by vyzeral jak New York. I keď – to „iba“ neni namieste, lebo ak som niekde bola svedkom nenapísateľných situácií, bolo to v Kysaku. A to nieže sa to nedá napísať, lebo to pôsobí nedôveryhodne, to je, že SA TO NEDÁ NAPÍSAŤ, lebo to hraničí s výbuchom vesmíru. Kým zomriem, raz by som chcela čítať v Kysaku. Ktovie, či tam majú knižnicu, ale to je jedno, lebo aj tak by som to podujatie nechcela mať v kysackej knižnici, ale v staničnej karčme. Kto zažil, ten vie. Kto nezažil, odporúčam. 

TAKŽE PREŠOV

Veľkým pozitívom čítaní v Prešove je, že na ne takmer nik nechodí. Viete, ako je to v rodnom meste. Tam na vás neprídu kamoši kukať, jak hodinu tliachate o literatúre. Oni prídu po tej hodine, aby sa s vami opili. Česť výnimkám, samozrejme. Toto čítanie bolo šokujúcou výnimkou. Divákov prišlo okolo dvadsať. S tým som nepočítala, takže som si dala dvojitú whisky radšej pred začiatkom. Obyčajne dávam len jednu. Na východe zásadne čítam s vychodňarskym prízvukom. Má to úspech, pochopiteľne. Po oficiálnej časti ma balil nejaký tridsiatnik. Trpko som sa zamyslela nad tým, prečo ma tridsiatnici v Prešove nebalili pred dvadsiatimi rokmi, keď to ešte malo nejakú relevanciu. Po polnoci ma taxíkom domov vezie bývalý triedny učiteľ, čo ma kedysi na strednej učil slovenčinu. Taxikárovi hrdo vykladá, akú slávnu osobu má vo vozidle. Taxikár to má úprimne na háku.

A ZNOVA KYSAK

Áno, aj cestou do Košíc treba prestúpiť v Kysaku. Kým fajčím a čakám na vlak, do pánskych staničných záchodov naraz vojdú dvaja muži, jeden z nich povie: „Dvakrát dospelý.“

Pokračovanie nasleduje!