Šepkajúce lyžičky slečny Júlie

Šepkajúce lyžičky slečny Júlie

(pôvodne uverejnené v časopise Knihy&spoločnosť)

Za všetko môžu Vianoce. Pretože ak by nebolo Vianoc, nebolo by ani veľkého upratovania. A keby nebolo veľkého upratovania, nikdy by sa jej to nestalo. Pravda! Bolo to dva týždne pred štedrým večerom a Júlia unavená z umývania, prášenia a leštenia podriemkávala pri umelom kozube. Za oknom trónila studená decembrová tma, ktorá zamračene sľubovala sneženie, ako sa Júlia dočítala v miestnych novinách. Nebyť blikajúceho svetielka imitujúceho oheň, bola by už dávno chrápala. Lenže to svetielko sa tak nádherne odrážalo na chrbte porcelánového jeleňa s obrovským psom zahryznutým v pravom stehne. Vždy keď sa jej oči takmer zatvorili, odraz svetielka ju donútil znova obdivovať sošku zvieraťa, tak pompézne umierajúceho už roky na drevenom podstavci. No a potom sa ešte zadívala na vyleštené medené taniere, malých budhov z obsidiánu, kryštáľové zvieratká a na všetky tie serepetičky starostlivo poukladané vo vitrínach, ktoré zdedila dostala alebo kúpila počas dlhých rokov svojho samotárskeho života. V kuchyni rozvoniavali naškrobené záclony a purpurové chryzantény. Zmes týchto vôni pripomínali kôpor a tak všetky susedky, čo k nej došli vraveli: „Á…kôprovka!“  A slastne mliaskali jazykom. Júlia musela vysvetľovať, že kôprovú omáčku z duše neznáša, že to voňajú záclony a chryzantény, ktoré vypestovala pri lampe v pivnici úplne sama. „Čo je to za nevychovanosť, mliaskať na návšteve!“ zahundrala a odšklbla zo svetra pár vlnených guličiek, čo sa objavujú pravidelne po praní. Chcela hodiť chuchvalec do kozuba keď jej trklo, že je umelý. Zasmiala sa vlastnej hlúposti a skonštatovala, že táto dokonalá napodobnenina by pomýlila naozaj každého. Sedela ako každý večer sama. Z jej pier, na ktorých tohto roku vyrástli fúzy, vychádzal dlhý monotónny monológ poskladaný z náhodných myšlienok plávajúcich v jej mozgu. Občas sa zachechtala a keď bola myšlienka mimoriadne vtipná, pochytil ju chrapľavý smiech plynule prechádzajúci do nepríjemného štikútania. Vtedy musela vstať, odísť do kuchyne a poriadne sa napiť vody. Vďaka vôni mala pocit, že jej dole hrdom tečie kôprová omáčka, čo v nej vyvolalo ešte silnejší smiech. Takto sa zabávala až do desiatej, keď ju ako muchu pripučila únava. Zvalila sa do postele. Prepadávala sa do sladkého spánku, vyzeral ako biele svetlo pripomínajúce pavučiny, lietajúce vo vetre počas slnečného popoludnia. Škrabkala si nohy a pociťovala úžasnú slasť, akú cítia hádam len bábätká pri prsníku. Práve sa menila na malé nevinné fúzaté bábätko, keď z ničoho nič, okolo nej niečo prebehlo. Zaregistrovala pohyb. Rýchle a nehlučné premiestnenie niečoho hnedého a veľkého, čo nedokázala identifikovať ale zreteľne cítila jeho prítomnosť. Akoby sa do izby votrelo čosi vlhké a špinavé. Odrazu zacítila zápach hnijúcich zemiakov a hliny. Slnečné pavučiny boli okamžite preč. Ona sa rezko posadila na pelasť a oprela lakťom o vankúš. Pozorne si prezerala izbu. Naťahovala uši, či náhodou niečo nezapočuje. Skúmala každý predmet, ale okrem smradu nebolo v izbe nič navyše. Po chvíli vyvetrala. V okamihu ako zatvorila okno „niečo“ znovu prebehlo izbou, z jednej steny do druhej a späť. Prechádzalo to múrmi ako keby boli z krepového papiera, úplne ticho hojdavým plávajúcim pohybom. A strašne to smrdelo. Najskôr sa zľakla, že je to guľový blesk ktorý vybuchne a rozmláti  byt na cimpr campr. Lenže potom si spomenula že guľové blesky sa nepohybujú rýchlo, ale pomaly a väčšinou ich donesie prievan. Ona ale mala okno dobre zatvorené. Chvíľu pozorovala hnedé smradľavé čudo, premávajúce sa po byte ako električka. Možno je to hovno, napadlo ju. Potom si ale spomenula, že ešte nikto nevidel aby hovno jazdilo po byte a že to skôr pripomína veľkú špongiu. Pokúsila sa to chytiť, lenže „to“ poriadne zrýchlilo a tak sa Júlia s natiahnutými rukami iba otáčala okolo vlastnej osi. Ako v chaplinovke. Keď toho mala naozaj dosť a od smradu už nevedela dýchať, naštvala sa a zakričala šic, šic, ako keď plašíte mačky. Zatlieskala rukami, zadupala nohami a hnedá vec zmizla. Slečna Júlia chvíľu čakala, či sa vec náhodou nevráti a keď sa nedialo nič, začala upratovať. Bolo síce pol dvanástej v noci, lenže kto má žalúdok na to, aby spal v umastenom byte. Ona teda nie. Fľakov bolo neúrekom. Musela vydrhnúť dokonca koberec a vyprať záclony. Všimla si, že „to“ posklákalo aj po krištáľových pohároch a obrazoch zavesených na stenách, soškách z porcelánu a dokonca zapatlalo zrkadlo. Kým dala všetko doporiadku, začalo svitať. Susedka Jolika došla, ako vždy na kávu. O siedmej. Našla Júliu sedieť s obrovskými vačkami pod očami v kuchyni a pomalým ospalým pohybom zalievať chryzantény. Tie vačky boli tak veľké, že by ste do nich mohli schovať peňaženku a preto sa Jolika náramne vydesila, či nemá Júlia niečo s ľadvinami. Júlia iba pokrútila hlavou a postavila vodu na kávu. „Celú noc som upratovala. Bola tu špina a smrad, nemohla som to nechať zaschnúť do rána“, povedala Júlia a zívla tak, až jej bolo vidieť v ústach mandle. „Mala si návštevu?“ vyzvedala Jolika a pre istotu vzala z Júliiných rúk hrnček s kávou, aby sa neobarila. „Nie“, pokrútila hlavou ona. Suseda poznamenala že nechápe, ako mohla sama vyrobiť taký neporiadok. Júlia chvíľu váhala, ale napokon jej vyrozprávala príhodu so smradľavou vecou chodiacou cez steny. „A u teba to nebolo“? pýtala sa susedky držiacej si zdesene ústa pravou rukou. Chcela vybrať lyžičku aby zamiešala cukor v káve, ale keď otvorila zásuvku, úplne stuhla. Aj tam narobila hnedá vec neporiadok a všetok príbor bol porozhadzovaný. Hala bala! Ako klince v sáčku. Zásuvku radšej rýchlo zatvorila a pomyslela si, že bude musieť skontrolovať všetky skrine, skrinky a možno aj pivnicu. Pri pití kávy sa nedokázala sústrediť na Jolikine klebety. Bola napätá, strhla sa pri každom hlasnejšom zvuku a keď suseda posunula stoličku, skoro vyskočila z kože. „Čo to preboha robíš“?! rozkričala sa. Jolika jej nechápavo pozrela do očí. Júlia nervózne vstala a skoro prevrhla cukorničku: „Musíš tak búchať? Skoro mi rozrazilo hlavu!” Suseda poznamenala, že by si mala ľahnúť lebo má poriadne našponované nervi a odišla. Slečna Júlia dopila kávu, poriadne sa naobliekala a keďže v noci snežilo, obula si snehule s vyšitým tigrom.

Do ruky vzala tašku, dosť veľkú na to aby sa tam vošiel kapor, ktorého chcela kúpiť a zamkla za sebou dvere. Cestou obdivovala stromy obsypané snehom, najmä jeden na ktorom ostali z jesene bordové listy. Spolu so snehom jej pripomínali záclony a chryzantény v kuchyni. Uvedomila si aké je to zvláštne, pretože nie len že tie stromy videla, ale ich aj počula. Akési bublanie a pišťanie, akoby ten sneh nahlas zatínal do kôry zuby. A počula aj vŕzganie čižiem, dotýkajúcich sa pri chôdzi zeme, hrkotavý zvuk posypových kamienkov, alebo prasknutie, keď malé dievča odlomilo dlhokánsky cencúľ. Počula dokonca ako oproti idúca pani škrípe zubami. Počula šušťanie oblečenia pri chôdzi a žblnkanie žalúdka chlapca utekajúceho na autobus. Počula zvuky, o existencii ktorých nemala ani páru. počula rozhovory ľudí, vzdialeních niekoľko kilometrov, aj šuchot myši preháňajúcej sa v snehu. Počula všetko. Kým dorazila k predavačovi kaprov, mala toho naozaj dosť. Tučný chlapík v umastnej zástere sa prehrabával podberákom v obrovskej kadi plnej klzkých rýb. Júlia chvíľu hľadela na ryby a uvažovala, ktorú z nich si vyberie. Zacítila zúfalé pohľady. Vedeli že idú na smrť. Bezzubé ústa sa otvárali a zatvárali a aj napriek tomu že sú ryby nemé, ona počula šialené kvílenie. Nech jej nikto nič nehovorí tie kapre plakali. „Tak ktorého vám vyberiem“, prihovoril sa predavač k Júlii. Ona sa okamžite zvrtla na tigrích snehuliach a prášila preč. Doma ju čakalo božie dopustenie. Byt zahnojený a ona vedela, že tá „vec“ bola zasa u nej. Skoro sa nervovo zrútila keď zistila, že neporiadok je aj v skriniach, špajzi, dokonca v koši na špinavé prádlo. Všade nachádzala stopy po tom čude. Vrcholom všetkého bolo zistenie, že skrinka s liekmi je v dezolátnom stave. Aby toho nebolo dosť, neustále počula šepkanie vychádzajúce zo stien, úpenlivé nezrozumiteľné slová, ktoré niečo chceli, ale čo preboha, čo?! Akoby bola napojená na neviditeľnú elektrickú zástrčku, vysávala, drhla, leštila a tepovala, až do úplného vyčerpania. Odkväcla na zem cestou po prachovku.

Prebrala sa v noci. Hrozne potrebovala ísť na záchod a celé telo mala stuhnuté. Pocvičila hlavou. Jej zrak padol na kryštálový luster, plný priesvitných cinkotavých slzičiek.  Bol oblepený zelenými riasami, z ktorých kvapkala nejaká tekutina. Jej nádhrený luster visel ako bedňa plná svinstva. Toto naozaj nemohla len tak nechať. Vzala vysávač, nasadila špeciálnu násadku a stisla gombík. Bola práve v najlepšom, keď ktosi zazvonil. Pred dverami stála rozospatá Jolika v nočnej košeli s velikánskymi motýľmi cyklámenovej farby. Júlia na tie motýle pozerala a na malý okamih sa jej zdalo, že trepocú krídlami. Pretrela si oči. Aj Jolika si pretrela oči a hlasom, ešte zachrípnutým od spánku povedala, „čo preboha vysávaš o pol tretej v ráno“! Slečna Júlia sa zasmiala a úplne normálne, ako by šlo o bežnú vec, odpovedala: „Luster“! Všimla si že susedka stojí bosá na studenom betóne, preto ju pozvala dnu. Nech tá chudera nepríde o posledné zvyšky maternice. Jolika ako námesačná vliezla do jej bytu. Chvíľu čumela na luster. Nevidela nič zvláštne, preto vypla vysávač a povedala, nech ide okamžite spať. „V takomto bordeli, moja zlatá nezaspím!“ nazlostila sa Júlia a odkráčala pre teplú vodu, aby tie slzičky poriadne vydrhla. Suseda si vzdychla, na okamih vybehla z  bytu a keď sa vrátila späť, v dlani stískala ružovú tabletku. „Ale zaspíš!“ zavelila a donútila ju spánok zhmotnený v prášku zapiť vodou. Zastlala Júliu do postele. Čakala kým jej šialene planúce oči, nezakryjú viečka s červenými žilkami.

Júlia si nedokázala vysvetliť čo sa deje. Z jej bytu sa pomaly stával hrob prelezený červíkmi, húsenicami, plný slizkej špiny, krvavých škvŕn, vlasov a odpadnutej kože. Už ani nevychádzala z bytu. Viditeľne schudla, lícne kosti prepichovali kožu a nohy pripomínali paličky. Nedokázala jesť ani spať a nebyť Jolikiných tabletiek, asi by umrela únavou. „Choď k lekárovi“, radila jej. Júlia iba dookola opakovala: „Musím najpr všetko upratať, musím najprv...“

„ Veď tu máš dokonalý poriadok“,  rozčuľovala sa Jolika a bezmocne sledovala ako perie desaťkrát vypranú bielizeň. „Prosím ťa ak je toto poriadok, tak ja som Marilyn Monroe“, odvrkla Júlia a šla povyrovnávať špáratká v krabičke. „Tá nevie ako poriadok vyzerá, divím sa že vôbec pozná to slovo, humusáčka“, hundrala si Júlia pod nos. Bola by upratovala možno ďaľších dvadsať rokov. Pri dezinfikovaní kuchynskej linky však započula nástojčivý šepot. Vychádzal zo zásuvky kde držala príbor. Otvorila ju a skoro odpadla. Vidličky sa zvíjali ako had medzi lyžičkami, nože im už,už krájali krk a malé kávové lyžičky plakali ako deti. „Ako som vás len mohla takto nechať!“ splasľa dlaňami a okamžite ich začala umývať, leštiť a ukladať. Akonáhle však zásuvku zatvorila, lyžičky začali stonať znova a keď ju otvorila, bolo tam ešte väčšie božie dopustenie než pred tým. Nevedela sa od toho šuflíka odtrhnúť! Lyžičky šepkali a stonali a ona im chcela tak veľmi, veľmi pomôcť. Jolika došla na rannú kávu. Našla Júliu sedieť pri zásuvke s príborom. Nereagovala na pozdrav, ani neodpovedala na otázky. Iba zásuvku otvorila vyrovnala príbor a potom ju zatvorila. Dookola ako robot, duchom neprítomná, s očami vypúlenými ako uštvaný dostihový chrt. „Dosť!“ zakričala Jolika. Júlia zrýchľovala tempo, až sa premieňala na akýsi upratujúci stroj. Susedka vzala telefón a vytočila číslo. So strachom v očiach pozorovala Júliu, ktorá neprestávala vyrovnávať lyžičky ani keď sa pod oknami rozrevala siréna a do bytu vošli cudzí ľudia. Prestala oveľa neskôr, keď biely anjel pustil do jej žíl horúcu tekutinu. Júlia po dlhej dobe cítila nesmierny kľud. Obliekli ju a naložili do sanitky. Ona však už o ničom nevedela. Pred očami mala jemné, biele pavučiny lietajúce vo vetre počas slnečného popoludnia.