Kurz pomalého chodenia

Potkla som sa o ňu. Na ulici. Ponáhľala som sa cez prechod pre chodcov keď odrazu bác! Opätok urobil odporné škrk a ja som pristála zadkom na zem. Bola malinká. Menšia než záhradný trpaslík. Na hlave mala klobúk s farebnými, vlnenými guľôčkami.  „Čo nedávaš pozor, si slepá?!“, vypadlo zo mňa. Žieňa sa uškrnulo. Chcela som vstať. Nohy ma však vôbec nepočúvali. „Do riti“, zanadávala som a pokúšala som sa spojazdniť kotník. Žena sa zachichotala a vykríkla: „Kurz pomalého chodenia!“ Pozrela som jej do očí, žltohnedých ako jantár. Ona sa smiala a kývala hlavou, až jej tie bombule na klobúku skackali sem a tam. Bola divná. Jej tvár mi pripomínala veveričku. „Čo to má znamenať?“ opýtala som sa som podráždene. Trpaslíčka si utrela nos veľkou kockovanou vreckovkou. „Uvidíš“, povedala a zmizla. Chvíľu som sa nechápavo dívala na všetky strany, potom som vstala a dokrivkala na trolejbusovú zastávku. Po chvíli čakania som nastúpila. A odrazu to začalo. Som neurotička. Hryziem si nechty a na nič nemám čas. Vkuse sa ponáhľam. Vytáčajú ma nerozhodní ľudia, dlhé rozhovory a pomalý výťah. Dopravné zápchy pri ceste do práce mi spôsobujú stavy bezmocnej zúrivosti, kedy by som všetkých čo stoja pred mojim trolejbusom nakopala do zadku. Som alergická na turistov vypytujúcich sa na cestu. Neznášam dovolenky a štátne sviatky. Deti ma vytáčajú nezmyselnými otázkami. Mám úzkostné stavy a v noci sa budím kvôli nevybavenému telefonátu. Jem málo a často mávam zápchu. V mojom vnútri sedí prísna kontrolórka. Ak zistí že pracujem málo, posiela do môjho mozgu kruté výčitky. Niekedy práska bičom dlho do noci. Som nepríjemná večne nasratá osoba, ktorá má naplánovaný deň do poslednej bodky. Preto ma vytočila tá krpaňa.  Lebo budem znova meškať. Nemala som naplánované žiadne potknutie. Bolí ma kotník a trolejbus sa vlečie tempom zdochýňajúceho koňa. Rozčuľuje ma stará pani s modrými vlasmi a otrasnou nákupnou taškou na kolieskach. Prešla mi dvakrát po nohách. Červená trvá nekonečne dlho a ktosi neuveritelne páchne! Nervózne mi trhá očným viečkom a pre istotu nepozerám na hodinky. Zrazu sa ozve zvonenie mobilu. Zvonenie je čoraz silnejšie a ja v duchu nadávam na hluchého idiota  čo neráči zdvihnúť telefón. „To od vás nebolo pekné“, otočí sa ku mne pán v šedom kabáte a pomaly vyloví mobil z vrecka. Všetci v trolejbuse sa dívajú uprene na mňa a ja si uvedomím, že sa potím ešte viac. „Čo je?“, vyšteknem podráždene. Bruneta s obrovskými umelými mihalnicami sa usmeje: „Kurz pomalého chodenia“. „Čo Vám šibe?“ opýtam sa a pán s telefónom v ruke zašepká: „Práve začal“. Trolejbus zastaví na zastávke. Všetci vystúpia. Uvedomujem si, že dosť vážne meškám na stretnutie. Chcem vytiahnúť mobil z vrecka, lenže nedokážem pohnúť rukami. Prsty mám tvrdé, studené a pokrivené. Sú to cudzie ruky ktoré ma vôbec neposlúchajú a len bezmocne ležia na mojich stehnách. Pokúšam sa vstať, ale nohy nereagujú a tak sa dívam ako trolejbus opúšťa zastávku, na ktorej som mienila vystúpiť. Najprv ma pochytí bezmocná zúrivosť, po dvadsiatich minútach panika a nakoniec tupá apatia. Sedím v trolejbuse úplne sama. Zo záhadných príčin nik nenastupuje. Spomeniem si na film Kill Bill, v ktorom si Čierna mamba rozvičuje nohy keď sa preberie z kómy. Pokúšam sa pohnúť malíčkom na ruke aspoň o milimeter. Čím viac sa snažím, tým je prst tuhší. „Nedokážem sa pohnúť!“ zvriesknem keď trolejbus zastane na konečnej. Šofér vystrčí hlavu z kabínky a unavene vzdychne: „Kurz pomalého chodenia, čo?“ „Do frasa  čo znamená kurz pomalého chodenia?“ zavyjem, pretože mám už fakt plné zuby tejto vety. „To sa na tejto linke stáva“, povie muž a z tašky si vyberie desiatu. „Neviem prečo.Vraj ide o rýchlosť. Aspoň jedna pani mi to povedala. Čím rýchlejšie myslíte, hovoríte, chodíte, dýchate tým ste pomalšia. Môže sa vám teda stať, že sa prestanete úplne hýbať“, vysvetlí. „Dobre, ale čo mám teraz robiť?“ pýtam sa a s nechuťou sledujem, ako mu z úst padá salám. „Nó“ povie, „vraj musíte začať správne a pomaly dýchať a vôbec všetko robiť úplne pomaly“.  „Správne dýchať, čo je to za nesmysel, ja dýcham správne, od malička predsa dýcham“ začnem sa rozčuľovať. V tom okamihu si uvedomím, že nedokážem pohnúť hlavou a tŕpne mi jazyk. Niečo zabľabocem. „Vidíte?“, povie muž a rukávom si utrie ústa, „nesmiete sa rozčuľovať!“  Potom si otvorí minerálku a s pôžitkom sa napije. „Pomaly, odteraz všetko musíte robiť pomaly“, hovorí. „Musíte sa naučiť pomaly kráčať, pomaly sa dívať, pomaly premýšľať a hlavne o nič sa príliš nesnažiť. Na nič netlačiť, najmä nie na seba. Držím palce, zatiaľ si tu môžete posedieť ako dlho budete potrebovať!“ Zatvorí kabínku a naštartuje. Trolejbus sa pohne a ja si uvedomím, aké je to ťažké. Pomaly dýchať. Snažím sa uvoľniť, zabudnúť na všetko, po ničom netúžiť a hlavne ostať úplne kľudná. Vždy znova a znova ma vyruší nejaká myšlienka na povinnosť. Vnútorná nervozita. Chvenie žalúdka. Kontrolórka sediaca v mojom vnútri ťuká nervózne prepisovačkou. Stretnutie s klientom. Priebežná obsahová  a finančná správa, potvrdenie z daňového, poslať objednávku, naplánovať pracovné stretnutia! Trolejbus prejde trasu miliónkrát a ja sa ešte vždy nedokážem pohnúť. „Padla!“, zakričí odrazu trolejbusár a zaparkuje. Balí si veci do tašky a chystá sa vystúpiť. „Haló“, kričím, „nemôžete ma tu len tak nechať! Ide noc a ja sa ešte vždy neviem hýbať!“ Muž si poškrabe hlavu a oznámi mi, že mi nevie pomôcť. Do kurzu pomalého chodenia som sa dostala sama. Môže mi nechať maximálne teplú deku a kus nedojedeného rohlíka. „Kurz je kurz“, pokrčí plecami, „minule tu jeden sedel týždeň, kým sa naozaj spomalil.“ Potom mi zamáva a vystúpi. Zbláznil sa? Napadne mi. Ja som sa zbláznila? Kontrolórka sediaca vo mne zatlačí na najsilnejšiu páku -výčitky svedomia, lenže ja sa nedokážem ani rozplakať. Ešte aj moje slzy sú zaseknuté kdesi pod viečkom oka.

Už dva týžde žijem v trolejbuse. Cestujúci sú čudní. Ten pán, ktorého som v duchu poslala do čerta lebo mu zvonil mobil, sa na mňa vždy milo usmieva. Aj on bol na kurze. Preháňal to s telefonovaním. Vraj si brával mobil aj do sauny. Šofér mi nosí rožky a ak dokážem otvoriť ústa, naleje do mňa trocha vody. Bruneta s obrovskými mihalnicami ma učí správne dýchať a starenka modrovláska masážou dlaní vo mne umlčiava prísnu kontrolórku. Po dlhom čase prestala práskať bičom. Dnes sa mi konečne podarí prejsť k zadným dverám. Vystúpim. Páchnem a vyzerám trocha ako bezdomovkyňa. Nevadí. Pozorujem náhliace sa autá a kráčajúcich ľudí. Nie je to ťažké. Pomaly sa nadýchnem, až kým nepocítim nafúknutý balón v bruchu. Pootvorím pery a pomaly vydýchnem. Čím pomalšie dýcham, tým je aj  pohyb pomalší. Kladiem nohu na chodník prenesiem na ňu váhu tela a urobím krok. Pomaly. Mám čas. Obzrieť sa. Všimnúť si. Na ničom nezáleží, len na samotnom pohybe. Spôsobe kráčania. Cítim prítomnosť. Som tu a teraz.Všimnem si ako sa zachytí palica invalidnej pani medzi kamene na dlažbe. Opitý dedko tancuje pri prezidenstkom paláci. Vietnamec v ázijskom bistre depresívne hľadí do zaroseného výkladu. Žena v lakovaných lodičkách si špáre v nose. Demonštrácia pred prezidentským palácom a protestná hladovka. Bezďáci, žobrajúce rumunské deti. Slepý uplakaný harmonikár. Bláznivá pani s vlčiakom v pulóvri. Ľudia spiaci na lavičkách. Bozkávajúci sa muži. Bežkyňa so slúchadlami v ušiach. Všímam si maličkosti, ktoré som nevnímala. Vyškerené tváre na fasáde domu aj pani kŕmiacu pri kontajneri starého, ryšavého kocúra. Prechádzam cez cestu. Pomaly. Nablýskané BMW ledva zabrzdí. Vytočený vodič vrieska z okna: „Čo spíš, ty krava tupá?!“ Mlčím a uškrniem sa. Na prednej kapote auta tancuje malé žieňa. Menšie než záhradný trpaslík. Na obrovskom klobúku poskakujú farebné vlnené guľky. Spieva. Kurz pomalého chodenia, param pam pam, pomalého chodenia....