Clementina

(pôvodne uverejnené v časopise Knihy&spoločnosť)

Možno to spôsobili výbuchy na slnku. Možno neznesiteľne horúci vietor, ktorý v ten deň trieskal do zle priliehajúcich balkónových dverí. Možno sa jej mozog úplne rozleptal pri teplotách, ktoré okupovali ulice počas tohto horúceho leta. Bohvie. Z bližšie nezistených príčin sa v to popoludnie Clementina rozhodla upratať obrovskú knižnicu. Zaberala skoro celú izbu, ktorú dostala v domove pre dôchodcov. Bola to rozľahlá izba ale aj napriek tomu, sa do nej nevošli všetky knihy, aké stihla prečítať počas svojho dlhého života. Mala pocit že je knižnica priveľmi zaprášená, pretože horko ťažko dokázala prečítať písmenká na chrbtoch kníh. Clementine vzala prachovku a k policiam dotiahla obrovský stôl. S božou pomocou sa na neho ledva vyštverala. Doktor Rozemberger by na ňu za to určite nakričal, pretože osoba v jej veku má ležať na lehátku a neštverať sa po stoloch ako opica.

Lenže doktor bol v ten deň na akejsi konferencii a preto personál beztrestne odpočíval v popoludňajšej sieste. Všade bolo ticho. Iba kašlanie stareniek vo vedľajších izbách občas prerušilo ospalú atmosféru júlového popoludnia. Clementina stála na stole a prachovkou utierala jednu knihu za druhou. Obťažkávala ich, niekedy prelistovala a snažila sa rozpamätať o čom ktorá písala. Keďže dlhé roky pracovala v knižnici, knihy boli jej každodenným chlebom, záľubou, vášňou a najlepšou priateľkou. Nahradili jej muža o ktorého prišla a dávali silu pri výchove jedinej dcéry, ktorá bola od malička taká svojhlavá. Najradšej mala cestopisy, pretože pri nich lietala do krajín, kde sa v živote nedostala a ako to vyzerá, ani už nedostane. Clementina si pri tom často predstavovala, ako sa plaví na loďke po zelenej rieke a z brehu jej mávajú maličkí ľudkovia s obrovskými štuplami v nose. Stávalo sa dokonca, že pri čítaní počula ich hatlaninu pripomínajúcu škrípanie kameňov na chodníku v parku. Spomenula si, že kniha pri ktorej mala tieto predstavy sa volala Neznáma Amazonka. Začala ju hľadať. Bola zastrčená v pravom hornom rohu úplne na kraji knižnice. Musela znova odtiahnúť stôl, aby na ňu dočiahla. Až sa zadychčala. Keď ju vzala do rúk začudovala sa, aká je ťažká a krásna. Pomaly otvorila zaprášený obal. Prach sa ligotal na zlatých písmenách a veľké A, pripomínalo žltého lietajúceho motýľa. Skôr než sa stihla začítať, vietor zafúkal do zle priliehajúcich dverí balkóna a vyrobil parádny prievan. Parádny prievan lietal po izbe, prevrátil storočný fikus a škodoradostne nafúkal Clementine do tváre prach z knihy. Zakašľala. Zakašľala ešte raz, ale veľmi jej to nepomohlo. Cítila ako sa nejaká čiastočka prachu šmýka dole hrdlom cez žalúdok črevá, až sa zastavila kdesi pod bruchom priamo v maternici. Mala pocit akoby do nej vliezol zamatový had. Od toho dňa cítila čiastočku prachu vo svojom bruchu dvadsaťštyri hodín. Čiastočka prachu rástla zväčšovala sa, až si Clementina všimla, ako jej napína vráskavú kožu na bruchu. Odrazu mala zvláštny pocit. Veľmi vzdialený a neurčitý pocit, ktorý zažila snáď pred tridsiatimi rokmi, keď bola tehotná so svojou tvrdohlavou dcérou. Clementina sa zľakla. Vedela predsa že žena nemôže otehotnieť prehltnutím prachu z knihy. Lenže žalúdočná nevoľnosť a rapídne zväčšenie brucha, ju totálne utvrdili v tom, že sa asi, teda určite  stal nejaký zázrak.

V jedno neznesiteľne horúce dopoludnie sa rozhodla zájsť za doktorom Rozembergerom. Doktor Rozemberger bol predsa múdry, vždy Clementinu vypočul a vo všetkom jej vychádzal v ústrety. Určite nájde vhodné vysvetlenie pre tento čudný jav. Možno nie ojedinelý lebo nakoniec, ani oplodnenie panenky Márie neprebehlo úplne prirodzene, však? Zaklopala teda na jeho dvere, slušne pozdravila a sadla si do koženého kresla v kancelárii. V koženom kresle sedela asi trištvrte hodiny. Tak dlho jej totiž trvalo, kým vyrozprávala doktorovi zážitok s knižným prachom a svoje fyzické pocity vyplývajúce z tehotenstva. Keď dorozprávala, čakala výbuch prekvapenia lenže pán Rozemberger iba sucho zkonštatoval, že bez lekárskych vyšetrení by bolo predčasné robiť akékoľvek uzávery. Clementina sa trocha naštvala. Naštvala sa, lebo doktor neveril pocitom ktoré má a vôbec sa nenamáhal pochopiť zvláštnu radosť vyplývajúcu z jej stavu. Ticho prehltla svoju zlosť a nekompromisne si vypýtala zvýšenie dávok jedla, pretože teraz potrebuje dostatok živín, aby dieťa donosila.

Doktor Rozemberger súhlasil. Objednal ju ale aj ku gynekológovi, kde jej urobili tehotenský test a iné vyšetrenia diagnostikujúce graviditu. Aj napriek tomu že sa Clementina napchávala od rána do večera, výsledky všetkých testov boli uzatvorené fialovou pečiatkou s nápisom – NEGATÍVNE.

Situácia bola vážna. Clementina sa všetkým vysmiala. Vraj ona verí SVOJMU telu a SVOJIM pocitom a na staré kolená nie je taká sprostá aby uverila nedokonalým testom, ktoré určite vymyslel nejaký muž a ktoré nedokážu zistiť ani len obyčajné tehotenstvo. Doktor Rozemberger teda zdvihol telefón. Zavolal jej tvrdohlavej dcére a oboznámil ju so situáciou a možnosťou, nasadiť mamičke lieky proti stareckej psychóze. „Myslíte že má Alzheimera?” zašepkala tvrdohlavá dcéra do slúchadla. Doktor nepovedal nič, iba sa na dlho odmlčal a v tom tichu započul buchot balkónových dverí, do ktorých narážal horúci vietor. „To je strašné“, povedala dcéra a súhlasila so všetkými návrhmi pána doktora.

Clementina jedla a rástla. Nepočúvala doktorove rady a všetky lieky schovávala pod jazyk, aby ich v noci potajomky vypľula do záchoda. Zväčšovala sa a puchla. Jej brucho dosiahlo rozmery nafukovacej lopty, v ktorej ona cítila pohyb svojho knižného dieťaťa. Premýšľala ako bude vyzerať keď sa narodí, že to zrejme závisí od kapitoly z akej bol prach sfúknutý, čo si ona vôbec nepamätala. O niekoľko mesiacov v noci, keď mesiac pripomínal plátok citróna na pohári mojita, dostala prvé bolesti. Jej telo sa skrúcalo v nekonečných vlnách tlaku. V ušiach počula zvuk, pripomínajúci lodný zvon. Na nikoho ale nevolala. Chcela porodiť úplne sama. Pot jej stekal po chrbte a ona zatínala zuby do posteľného prádla, aby jej z hrdla neunikol ani len vzlyk. Dieťa ktoré z Clementiny po nekonečných hodinách bolesti vyšlo bolo čudné. Bol to vlastne malý človiečik, úplne nahý, s oranžovými očkami a obrovským štuplom namiesto nosa.  Pobehoval po izbe a niečo nezrozumiteľne bľabotal.. Clementina ho chcela objať a priložiť k svojim prsiam, lenže človiečik ju namiesto toho chytil do náručia a niesol k balkónu. Prechladneš vonku fúka, povedala keď sa na ňu usmial . Fúka, zopakoval človiečik a otvoril dokorán balkónové dvere. Clementinu prekvapilo, že pod balkónom odrazu tečie rieka. Prekvapilo ju slnko svietiace na oblohe, lenže neurobila nič. Len sa nechala niesť na rukách človiečika, ktorého pred chvíľou zo seba vypudila. Nastúpili do loďky, ktorá sa tam z ničoho nič objavila. Človiečik začal veslovať a znova niečo povedal. Clementina rozumela. Hovoril jej niečo o tom, že ju víta a že cesta bude veľmi dlhá. Domov dôchodcov sa vzdaľoval. Vzdaľovalo sa aj kašlanie stareniek a búchajúce dvere balkóna. Vzdaľoval sa doktor Rozemberger, personál, veľké kožené kreslo a celý svet. Za chvíľu pripomínal iba maličkú čiastočku prachu, ktorú vdýchla pri upratovaní knižnice, do ktorej nevošli všetky knihy aké v živote prečítala.