"Je to proti ľudskému rozumu: tá strana ich ponížila, zatlačila na dno, popravila, mučila... A oni boli vďační, keď im neskôr, už v 60. rokoch, strana ponúkla naspäť členstvo," hovorí v exkluzívnom rozsiahlom rozhovore dcéra Ladislava Novomeského Elena Bútorová-Novomeská (1944).

Je pekné, že tvorcovia odborného literárnovedného magazínu PLAV (platforma pre literatúru a výskum) prinášajú okrem recenzií a štúdií aj rozhovory s tvorcami, resp. ich potomkami. Čitateľov určite potešil rozhovor s odmlčaným prozaikom Ivanom Habajom či rusínsko-slovenským provokatérom Ivanom Medešim. Pred dvoma týždňami zas príjemne prekvapil úprimný rozhovor s dcérou Ladislava Novomeského, ktorý PLAV prevzal z vysielania Českého rozhlasu. Hoci sa rozhovor priamo nezaoberá literatúrou či výskumom, je výborným príspevkom k téme, ako spisovateľ reaguje, keď ho zomelie totalitný mocenský mlynček.

Zavreli ho vlastní

O Ladislavovi Novomeskom sa deti aj mládež učia v školách, jeho poézia sa stále číta a recituje a tí rozhľadenejší vedia, že básnik si odsedel päť krutých rokov v komunistických väzeniach. Nebolo to za protikomunistický odboj či príslušnosť k tajnej cirkvi, básnik nepodpaľoval stohy na protest proti násilnému združstevňovaniu, ani ilegálne nešíril katolícku literatúru. Zavreli ho a takmer popravili jeho vlastní súdruhovia, kamaráti zo strany, ktorej bol tiež členom. Trpel nielen on, ale aj jeho rodina, ktorá sa prepadla na spoločenské dno. Nuž a čo sa stalo, keď básnika po piatich rokoch (v roku 1955) pustili na podmienku z väzenia? Vrátil sa predčasne šedivý, s podlomeným zdravím a on, ledva sa pozbieral, opäť začal snívať o komunizme. Hoci spoznal jeho ideály na vlastnej koži, viac sa bál návratu kapitalizmu. Ako hovorí jeho dcéra: "Bol presvedčený, že socializmus v netotalitnej podobe ešte má čo ponúknuť."

Autentické rozprávanie

Samozrejme, že príkro zjednošujeme, príbeh básnika Novomeského je omnoho zložitejší a komplexnejší. Rozhovor s jeho dcérou nám autenticky vykresľuje nielen život perzekvovanej rodiny, ale aj básnikovu situáciu po návrate z väzenia a čiastočne objasňuje, prečo sa nikdy nevzdal ideálov, ktorým veril celý život: "Oni stranu brali ako cirkev. Hoci urobila svinstvá, oni jej ostali verní, aby sa to svinstvo už neopakovalo." V rozprávaní pani Novomeskej sa nám pred očami vynárajú rôzne postavy spoločenského a politického života 60. rokov (najmä Gustáv Husák) a približuje aj básnikovu reakciu na ruskú okupáciu Československa a normalizáciu v roku 1969. Na záver si dovoľujem navrhnúť, aby rozhovor bol zaradený do povinného čítania na stredných školách, ako súčasť účebných osnov na tému "Slovenská literatúra po roku 1945".

Celý rozhovor si môžete prečítať tu: