Prvý deň v práci

Neúprosný súboj so svojimi zmyslovými orgánmi zvádzal Štefan hneď, ako nastúpil do autobusu spájajúceho Košice s Prahou, autobusu, ktorý na tejto trase zastavil len párkrát. Jednou z vyvolených zastávok bola aj stanica v Banskej Bystrici. Nechcel zaspať, lebo si bol vedomý toho, že ak sa zobudí napríklad v Žiline alebo nebodaj až niekde na Morave, jeho prvý zamestnávateľ si bude od začiatku myslieť, že je naozaj tým „nezodpovedným mladým človekom“, o ktorom v súvislosti s jeho osobou celý večer hovorila mama.

„Hlavne sa do ničoho nemiešaj, radšej si zahryzni do jazyka, ak sa ti niečo nebude páčiť a prestaň už myslieť len na sprostosti, škola skončila, mal by si sa správať ako otec rodiny. A nie že si budete s Milošom robiť žarty z iných ľudí, tam vám to nemusí prejsť, niekomu to dôjde a budeš mať problémy skôr, než začneš pracovať! A toho Miloša ti tam bol čert dlžný, nič dobré z toho vášho spojenia nekuká!“

Štefan sa musel usmievať pri spomienke na tieto mamine slová.

Dve hodiny prežil na pomedzí medzi bdením a snením, ale pár kilometrov pred Bystricou precitol a zreteľne si do špiku kostí prvý raz uvedomil nezvratnosť sledu udalostí, ktoré sa s určitosťou začnú diať v momente, keď vystúpi z autobusu. Neomylne ho čakal osud mladého inžiniera, čerstvo zapojeného do pracovného procesu po úspešnom ukončení štúdií. Nevábny osud, preplnený zbytočnými dňami, v zbytočnej fabrike, uprostred zbytočnej krajiny a zbytočných ľudí.

Jeho starostlivý vševediaci priateľ mu včera v telefóne opakoval, že ak ráno príde autobus včas, bude mať len tri minúty na to, aby prestúpil na ďalší spoj do Fabriky.

A tak ozlomkrky utekal a kľučkoval medzi ostatnými rozospatými mužmi a ženami smerom k prímestskému autobusu, na ktorom sa pomaly zatvárali predné dvere. Vodič si ho našťastie všimol a Štefan sa ocitol v epicentre pohľadov unudených alebo rozospatých cestujúcich, pre ktorých jeho upachtený nástup znamenal vítané spestrenie inak obyčajne plynúceho letného rána. Desiatky očí ho niekoľko sekúnd intenzívne lustrovali, ale nič zaujímavé na ňom nenašli, a tak sa postupne odvrátili a poväčšine upadli do pravidelného ranného cestovného polospánku.

Prebudil sa na konečnej zastávke, v nejakej obci a s hrôzou zistil, že Fabrika leží niekde úplne inde. Štyria dobre sa baviaci spolucestujúci mu s neskrývanou škodoradosťou ukázali smer, ktorým sa má pešo vybrať, ak chce byť o necelú trištvrte hodinu na mieste. A tak sa stalo, že najbližšiu hodinu strávil nahnevaný Štefan klusaním po poľných a lesných cestičkách, uprostred prekrásnych lúk a hájov, ticho pozorovaný roztomilými lesnými zvieratkami, pripravujúcimi sa na prežitie ďalšieho sparného dňa. Predstavoval si tú hrôzu, ktorá nastala na personálnom oddelení Fabriky vo chvíli, keď vysvitlo, že on, Štefan, sa nedostavil na miesto výkonu práce.

Výčitky svedomia z toho, ako veľmi sa svojím dnešným zlyhaním spreneveril voči idylickej predstave svojej mamy o synovom nástupe do pracovného pomeru, ho dokonca prinútili niekoľkokrát pobehnúť, v čo by neveril nikto, kto ho poznal.

Našťastie veľa nezmeškal.

V podniku mal totiž spojenca, priateľa zo štúdií Miloša, ktorý vedome zdržiaval už rozbehnutý nástupný proces. Aby mu Miloš pomohol, vyplnil v jeho neprítomnosti vstupný dotazník, čo síce skrátilo Štefanov pobyt na personálnom oddelení na pár minút, ale na druhej strane mu v okamihu spôsobilo podobný šok, ako precitnutie v tej neznámej dedine. V chvate kontroloval položku po položke a na svoje veľké prekvapenie, nenašiel nič také, kvôli čomu by musel ten povinný dokument vyplniť znovu. Ak sa preniesol cez maličkosti, ako napríklad, že medzi svojimi záľubami objavil chov vtáčikov a tropických hadov, amatérske kúzelníctvo a hru na harfu, mohol tlačivo podpísať a utekať za ostatnými čerstvými zamestnancami.

Štefan skupinu dobehol počas presunu do závodného zdravotného strediska, kde mali všetci absolvovať vstupnú zdravotnú prehliadku.

Priatelia sa nevideli skoro mesiac, od Milošovej svadby. V čakárni závodného doktora si sadli na úplný koniec chodby a Miloš všetkým oznámil, že oni dvaja majú čas a nikam sa neponáhľajú, takže kto chce, nech ich predbehne, že oni sa určite nenahnevajú. Keď sa Miloš konečne dosmial nad Štefanovým ranným príbehom, zo Štefana celkom opadol stres a začal stále viac veriť, že jeho prvý deň dopadne tak, ako si predstavovala jeho mama.

Po necelých dvoch mesiacoch už boli schopní s nadhľadom hovoriť aj o nemilej udalosti, ktorá sa im stala posledný deň na internáte. Počas ich neprítomnosti na ich izbe totiž niekto údajne znásilnil bezzubú upratovačku, čo bola tak absurdná predstava, že sa na nej sprvoti smiali aj vtedy, keď ich začali vypočúvať policajti a zamestnanci internátu. Keď pochopili, že to múdre tváre myslia vážne, sa dlho nesmiali. Túto neveselú spomienku, ktorá ich stála účasť na promóciách, čo ťažko niesli najmä rodičia, vystriedali iné, oveľa veselšie.

Štefan už bol zjavne vo svojej koži, zabudol na útrapy, ktoré musel podstúpiť pri hľadaní nového pracovného prostredia. Jeden naozaj chorý pán už nevydržal počúvať reči oboch priateľov a nervózne poznamenal:

„Veď vás ten smiech prejde, chlapci!“

Priatelia, hoci dobre počuli slová starého pána, priamo nereagovali, aj keď rýchlo zmenili tému rozhovoru.

„Rozmýšľal si, čo nás tu teraz vlastne čaká?“ opýtal sa teatrálne Štefan a veľavýznamne sa pozrel na Miloša. Priateľ nezaváhal a pohotovo odpovedal, pričom si dal záležať, aby tón jeho hlasu vyznel čo najvážnejšie a najserióznejšie.

„Dva mesiace prežijeme medzi robotníkmi, aby sme okúsili život robotníckej triedy skôr, ako spanštieme, čo sa určite stane hneď po návrate z ročnej základnej vojenskej služby. Potom dostaneme od podniku byty, ktoré si zariadime pomocou neuveriteľne výhodnej mladomanželskej pôžičky. Už nám nič nebude brániť mať dve alebo tri krásne deti a tým rozmnožiť rady mládeže v našej vlasti. Desiatky rokov prežijeme v konštrukcii ako radoví zamestnanci a ak neurobíme nejaký prúser, pomaly sa nám bude každých päť rokov zvyšovať plat.“

„Časom sa zorientujeme v meste, získame veľa nových priateľov,“ nadviazal Štefan a pokračoval:

„A keďže sme obaja šikovní a veľmi inteligentní, náš životný štandard bude postupne rásť. Často budeme popíjať, či už v práci, alebo mimo nej, piť budeme na guľášoch, opekačkách, chatách, lyžovačkách. Piť budeme veľa a radi, tak ako doteraz. Roky poletia a ani sa nenazdáme, budeme v strednom veku a čo nevidieť pôjdeme do dôchodku.“

„A potom jedného dňa jeden z nás povie nejakému naivnému mladému človeku, že raz ho ten smiech prejde...“

Slečna oproti nim sa začala hlasno smiať. Chorý pán napriek veľkým ťažkostiam prudko vstal a na jeho pomery rezko vykročil naprieč čakárňou smerom k obom priateľom a ktovie, ako by sa jeho pochod skončil, keby do prudko sa vyvíjajúceho deja rázne nevstúpila sestrička a nezavolala pacientovo meno.

Pokračujúc v rozhovore, priatelia celkom prirodzene začali spomínať na školské lekárske prehliadky, z ktorých mali obaja veľa zážitkov. Najmä z kontroly správneho umiestnenia chlapčenských guliek v mieškoch a samozrejme sa pamätali na kontroly správneho chodu predkožky. Štefan akurát opisoval príhodu, súvisiacu s touto časťou detskej prehliadky, keď sa dostali na rad.

Súdružka doktorka ich vzala oboch naraz, lebo oprávnene predpokladala, že im nič nie je a celá prehliadka bude len formalita. A naozaj, zúrivo a v chvate vypisovala ich vstupné náležitosti a bez toho, aby zdvihla zrak, sa opýtala, či majú nejaké ťažkosti. Štefan povedal, že o ničom nevie, len by bol veľmi rád, aby mu súdružka doktorka skontrolovala ... Naozaj to povedal, s kamennou tvárou, vydržal dokonca aj pohľad svojho priateľa, ktorý už zažil kadečo, ale toto, ako sa zdalo, bolo aj na neho priveľa.

Stará súdružka doktorka sa najskôr zasmiala, ale keď z ich strany neprišla žiadna odozva, konečne zdvihla hlavu a upriamila na nich nahnevaný pohľad, rozhodnutá s oboma bez zľutovania vyraziť dvere. Keď sa jej pohľad stretol so Štefanovými úprimnými, nevinnými očami, zaváhala, celkom zneistela a nezmohla sa na nič iné, len na trojnásobné preglgnutie, nasledované doširoka otvorenými ústami. Hlas jej zneistel, dokonca sa zdalo, akoby len s námahou formulovala vety, preč bola rokmi ostrieľaná sebavedomá doktorka, ktorá ich len pred pár minútami privítala vo svojej ordinácii. Začala vážne vysvetľovať:

„Takéto vyšetrenie nie je súčasťou vstupnej prehliadky, ale, ak by ste veľmi chceli, môžem vás poslať k príslušnému odborníkovi.“ Medzitým sa Miloš spamätal z prvotného šoku a nečakane sa zapojil do rozhovoru. Úctivo žiadal od už celkom vykoľajenej a zneistenej doktorky aby priateľa vyšetrila, inak začne byť veľmi nervózny, neustále bude analyzovať, že čo ak mu naozaj niečo je a ona by na to určite prišla, že napríklad taká prostata, s tou vôbec nie sú žarty! Ak súdružka doktorka má len trochu dobré srdce, tak nedopustí, aby Štefan odišiel nespokojný, lebo bude veľmi trpieť a s ním aj on, Miloš, lebo bývajú na jednej izbe v podnikovej ubytovni. Súdružka doktorka sa počas Milošovho plamenného prejavu spamätala a opätovne nadobudla stratenú vnútornú rovnováhu a predmetné vyšetrenie znovu dôrazne odmietla. Roztriasli sa jej ruky, očervenela a sadla si na vyšetrovaciu posteľ. V tej chvíli obaja priatelia vo vzácnej zhode usúdili, že je čas skončiť a odísť skôr, ako sa im celá situácia úplne vymkne spod kontroly.

Dobre naladení prešli o dve budovy ďalej, do centrály podniku, na mzdový útvar. Z úst mzdovej referentky si vypočuli základné informácie o tom, že ich nástupný plat je úplne rovnaký, ako majú všetci ostatní absolventi v celej republike a na záver dobre naučeného a mnoho ráz zopakovaného preslovu ich vyzvala, aby svoje mzdové dekréty podpísali.

Štefan s úprimným úsmevom a odhodlaním v očiach odmietol dekrét podpísať s vysvetlením, že jemu sa zdá, že ponúkaná mzda je privysoká, že on ešte nič v živote nedokázal, že mu stačí podstatne menej, povedzme, že... tak o 30 percent menej. Takú sumu podpísať, prečo nie! Miloš znovu nezaváhal a previnilo dodal, že jemu stačí ešte menej, ako Štefanovi, lebo on ešte nemá malé dieťa. Mzdová referentka sa chvíľu smiala, ale podobne, ako pred chvíľou závodná lekárka, keď sa pozrela do tvárí oboch priateľov, v okamihu zvážnela a bez ďalších zbytočných slov šla hľadať svojho vedúceho.

Scenár sa opakoval, smiech vedúceho mzdového útvaru sa počas chôdze do kancelárie jeho podriadenej občas menil na hurónsky rehot, avšak v momente prestal, keď sa súdruh vedúci pozrel na oboch priateľov. Prudko zvážnel, priateľom povedal, aby ho počkali a šiel hľadať námestníka pre personálnu a kádrovú prácu, ktorý si ich nechal obratom zavolať a medzi šiestimi očami im s výrazom chápajúceho deduška dohováral, že peniaze sa im zídu, veď sú mladí a určite chcú mať rodinu. Štefan mu previnilo vysvetlil, že on už rodinu má. Námestník ich otcovsky presviedčal, že o to viacej by mali mať rozum, obaja mladí a perspektívni súdruhovia. Nakoniec aj on rezignoval a priamo pred nimi začal telefonovať do Prahy, kde mal svojho šéfa. Veľmi chcel počuť odpoveď na niekoľko ráz položenú otázku, čo má robiť, ale zjavne ju nedostával. Keď zložil slúchadlo, obom priateľom povedal, že nemá inú možnosť, ako im dekréty nanútiť násilím, že neexistuje spôsob, ako sa dá znížiť nástupný plat čerstvého absolventa vysokej školy. Naveľa obaja priatelia ustúpili a nešťastné dekréty podpísali.

Ale deň ešte nekončil. Bolo treba absolvovať bezpečnostné školenie. Bezpečnostný technik si počas pešieho presunu do školiacej miestnosti neodpustil pár ironických poznámok na účet oboch priateľov, zjavne vedel o problémoch, ktoré mali na mzdovom oddelení. Keď ich tesne po jednej s pobaveným výrazom na tvári usádzal spolu s ostatnými budúcimi kolegami v učebni bezpečnosti práce, optimisticky tvrdil, že do desiatich minút sú hotoví a všetci stíhajú autobusy o druhej. Ešte netušil, že oni dvaja nepotrebujú stíhať žiaden autobus o druhej, ani o tretej, či štvrtej hodine. Na striedačku sa pýtali na každý detail a na každú hoci aj iba teoretickú hrozbu, ktorá by mohla ohroziť ich bezpečnosť a zdravie pri práci.

Ak by o tretej neľutovali ostatných školených nových zamestnancov, tak by sa pýtali až dovtedy, kým by sa odborník na bezpečnosť práce nezbláznil.

Deň ukončili v ošarpanej izbe na robotníckej ubytovni. Nad celou ubytovňou sa vznášal opar tvorený zmesou solvíny, alkoholu, potu z montérok a nevypratých ponožiek, salám s horčicou, grgov a prdov z niekoľko desiatok obyvateľov.

Po celý večer už veľa nehovorili. Sami dvaja vypili štyri fľaše červeného vína značky Nitrianske knieža s dvomi fľašami koly. Ako pribúdali hodiny, mal Štefan dojem, že si stále viac a viac dokáže predstaviť pocity, aké musí mať nevinný človek potom, ako pochopí, že bol práve odsúdený na doživotie. V takomto rozpoložení, plní nezabudnuteľných zážitkov z prvého dňa v práci, sa už nevedeli dočkať rána, aby mohli uplatniť svoje vzdelanie pre blaho socialistickej vlasti.

Prvý zvracal Štefan.