Pre mnohých čitateľov, ale aj kritikov či publicistov, bol šéfredaktor Literáta.sk ešte donedávna literárnou mŕtvolou. Autorom, ktorý už roky nič nevydal a na ktorého si spomenuli len v súvislosti s jeho dvadsaťpäť rokov starou knihou pre deti nazvanou Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov. Prípadne, ak sa rozľútostili a začali so slzami v očiach spomínať na prozaika Petra Pišťanka. Vtedy im bol aj Dušan Taragel dobrý a žiadali ho o veselé spomienky na jeho zosnulého kamaráta.

O to väčší šok literárna verejnosť zažila, keď 11. novembra 2022 vydal Slovart tomuto takmer zabudnutému autorovi novú knihu. Má päťsto strán a ako sa píše v anotácii, ide o román. Literárna mŕtvola nečakane ožila a šéfredaktorovi Literáta.sk tak vznikol pozoruhodný etický problém: keďže on sám je tou oživšou literárnou mŕtvolou, patrí sa, aby o jeho diele písali v žurnále, ktorý riadi? Nedostáva sa tak do konfliktu záujmov?

Problém vyriešil stály prispievateľ a redaktor Literáta.sk Matej Rumanovský. Nikoho sa na nič nepýtal a navštívil besedu v bratislavskom Artfore, počas ktorej literárny promotér Dado Nagy dával šéfredaktorovi všetečné otázky. Matej Rumanovský hneď nato napísal o tomto podujatí článok a ten poslal šéfredaktorovi na uverejnenie. Keďže šéfredaktor nemôže svojmu vzácnemu redaktorovi brániť v jeho iniciatíve, predkladá vám jeho text na prečítanie. Tu je.

V stredu 23. novembra predstavil Dušan Taragel v bratislavskom Artfore svoj nový – ako ho sám nazval – sociálno-dramatický akčný triler Mafiánske balady. Diskusiu s ním viedol literárny promotér Dado Nagy, aj vďaka ktorému na besede zazneli napokon veci, po ktorých sa z publika ozýval hurónsky smiech, pokriky ako „wau“, „je to možné?” či „čože?!” a v neposlednom rade bol citeľný neskrývaný údiv! Čo všetko Taragel prezradil na seba a svoju novú knihu? Neuveríte!

Kvôli písaniu dal v práci výpoveď!

V čase, keď sa príbeh Mafiánskych balád ešte len rodil, autor pracoval ako editor v redakcii slovenského denníka SME. Napriek tomu, že ho táto práca bavila, napokon zvíťazila potreba umelecky sa vyjadriť. Ako autor prezradil, požiadal o podporu Fond na podporu umenia (FPU). Vďaka svojmu spisovateľskému talentu (ktorý sa prejavil aj pri písaní projektu na FPU), získal štipendium, takže v redakcii SME jedného dňa zvolal: Končím! Zabuchol za sebou dvere a v redakcii sa už viac neukázal. Ako autor prezradil, samotné písanie mu trvalo osem mesiacov (čiže písal rýchlosťou asi 2,5 strany denne).  Ledva skončil, niekoľko mesiacov si musel zháňať nové zamestnanie, pretože v SME ho už nechceli.

Kniha pre obyčajných ľudí

Podľa šéfredaktora Taragela je kniha napísaná spôsobom, aby zaujala jednak vášnivého čitateľa žánrovej literatúry, ale tiež ľudí, ktorí takýto typ literatúry chytia do ruky prvý raz. „Nemá to byť kniha, na ktorú treba extra prípravu,“ povedal. Mal tým na mysli, že v porovnaní s vážnejšou, filozofujúcou či „náročnou“ literatúrou netreba čitateľovi poznať žiaden kontext, netreba si predtým načítať žiadnu odporúčanú literatúru ani nič podobné. „Má to byť kniha, do ktorej sa začítate a potom to už pôjde samé. Zvládnu ju aj literárni vedci,“ dodal.

Literárny sadizmus?

Okrem toho však autor s potmehúdskym úsmevom v tvári prezradil, že v jeho knihe dobro rozhodne nezvíťazí. I keď toto vyjadrenie mohlo idealistov a ľudí veriacich v lepšiu budúcnosť značne pobúriť, trochu ich snáď autor upokojil dodatkom, že aspoň zlo bude potrestané. Napriek všetkým argumentom, ktoré Dušan Taragel počas večera vyslovil, moderátor Dado Nagy poukázal na fakt, že v texte je citeľná istá dávka zlomyseľnosti. Autor (a v nadväznosti i čitateľ) sa totiž vyslovene zabáva na osudoch hlavných postáv, ktoré necháva – nie je to žiadne tajomstvo –, aby si obrazne povedané vykopali vlastný hrob a až do poslednej chvíle zostali v presvedčení, že všetko nakoniec dobre dopadne (nedopadne).

Písal o mieste, na ktorom nikdy nebol!

Čitateľovi je už z prvých strán knihy jasné, že istá časť príbehu sa odohráva v slovenských lesoch v okolí Banskej Bystrice či priamo v tejto metropole stredného Slovenska. Na tom by nebolo nič zvláštne, pokiaľ by sám spisovateľ tento kraj dôverne poznal alebo si ho za účelom písania knihy prechodil, aby spoznal každý jeho kút. To sa však nestalo a autor o tom otvorene, ba až s istou dávkou potešenia hovoril! Údajne tu bol iba raz v živote a to na koncerte skupiny Jethro Tull v roku 1997, pričom túto príležitosť nevyužil ani na to, aby navštívil Múzeum SNP. Všetky lokality v Banskej Bystrici a okolí, ktoré sa v knihe spomínajú, sú vymyslené, pochválil sa autor.

Budú hľadať Gorduličovu ulicu?

Táto odpoveď moderátora besedy zarazila a priamo sa spýtal, či sa autor knihy nebojí, že obyvatelia Banskej Bystrice budú pobúrení tým, že z ich mesta vyrobil metropolu zločinu, pričom ignoroval jeho krásy a pamätihodnosti. Na túto otázku autor odpovedal: „Ani Bram Stoker, autor Draculu, nikdy v živote nebol v Transylvánskych Alpách v dnešnom Rumunsku, napriek tomu tam umiestnil hrad grófa Draculu. A dnes sú mu miestni obyvatelia vďační, pretože príliv turistov z celého sveta im zabezpečuje obživu. Možno o pár rokov budú zahraniční turisti chodiť po Banskej Bystrici a márne hľadať Gorduličovu ulicu, na ktorej býval mafián Ruža, aby sa pred jeho domom odfotili.“

Túži po čitateľoch vo väzniciach!

Ešte viac návštevníkov besedy autor prekvapil tvrdením, že túži po tom, aby sa jeho kniha stala najčítanejšou v Ústavoch pre výkon trestu. Keď minulý rok v Ružomberskej väznici takto zvíťazil Peter Pišťanek so svojou trilógiou Rivers of Babylon (písali sme o tom tu), Dušan Taragel sa rozhodol dosiahnuť rovnaký úspech a ilustrátora Danglára presvedčil, aby tomu prispôsobil aj ilustrácie. Autor potom návštevníkom besedy ukázal obrázok polonahej krásky Sandry, ktorým začína jej kapitola v knihe. Aby zabodoval aj v ženských Ústavoch na výkon trestu, Danglár rovnakým spôsobom nakreslil aj obrázok Baláža, hrdinu inej kapitoly. "Väzenkyne aj väzni tak budú motivovaní k čítaniu mojej knihy, z ktorej sa dozvedia, čo ich čaká, ak sa po návrate do bežného života opäť dajú na zločinecké chodníčky," dodal autor. 

Séria otázok exkluzívne pre Literát.sk

Napriek šoku z toho, čo sme na podujatí počuli, sme sa s autorom po besede ešte dokonca i stretli a položili mu štvoricu doplňujúcich otázok. Ako na ne odpovedal?

Dado Nagy vo svojom blogu o tvojej knihe napísal: „Protagonistami príbehov sú ľudia, ktorí sa pre vlastnú chamtivosť dostali do problémov.“ Je to podľa vás román o chamtivosti?

Áno, aj. Je o mnohých zlých ľudských vlastnostiach, pričom chamtivosť je asi najčastejšia. Ale zastúpené sú aj pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo či lenivosť. Chcem však upozorniť, že nejde o nejakú encyklopédiu zla, týmito vlastnosťami disponuje každý človek a závisí od toho, či má aj to, čo nazývame svedomie, ktoré pôsobí ako protiváha. V knihe však sú, aby bola vyvážená, aj rôzne dojímavé scénky, napríklad z detskej rodinnej oslavy, návštevy starobinca, hudobného vystúpenia pre dôchodcov, jedna kapitola opisuje návrat strýka so synovcom z výletu do Bratislavy, časť inej poviedky opisuje výlet skupiny mužov do Bystrice, pričom počúvajú v aute hudbu skupiny Genesis a podobne.

Prečo ste si vybrali práve sedem ľudí? Mnohí autori pracujú s týmto magickým číslom – zvíťazila aj u vás posvätná numerológia?

Netreba hľadať žiadnu symboliku, sedem príbehov je tam preto, že čas na písanie sa mi v istej chvíli začal krátiť z dôvodu, že štipendium sa míňalo a okrem toho, všetky dejové linky logicky dospeli k svojmu vyvrcholeniu. Kľúčovou postavou je miss Humenné Sandra, príklad modernej cieľavedomej a samostatnej ženy, ten keď som dopísal, už bolo jasné, ako to celé skončí.

Na besede ste prezradili, že celá kniha sa odohráva počas asi troch týždňov. Vyplynulo to automaticky z povahy textu, alebo ste si tieto tri týždne vopred určili? Ak áno, prečo?

Opäť tá istá odpoveď: nič som neplánoval. Román síce postupuje chronologicky, deň za dňom, konkrétne od polovice septembra 2018, ale v istej chvíli začal žiť svojim vlastným životom. To pozná zrejme každý autor, že jeho vlastné postavy ožijú a viac-menej si začnú diktovať svoj príbeh. Vedel som, že špirála smrti, ktorá sa roztočila na začiatku, musí nejakým spôsobom skončiť, takže som už len čakal na príležitosť, kedy k tomu príde.

Ktorej postavy z knihy vám bolo najviac ľúto, že musela zomrieť a prečo?

Hrdina piatej kapitoly Igor Ambróz je takouto postavou. Je to tragická postava, s ním sa dokáže stotožniť zrejme veľa čitateľov, pretože nebol žiadny mafián, ale majiteľ eventovej agentúry, obyčajný človek. Lenže tiež nedokázal odolať zlu a preto dopadol tak, ako dopadol.

Recenziu na knihu Mafiánske balady si môžete prečítať tu: