Štvordňový program, dvadsať diskusií a čítačiek so slovenskými autormi a takmer tridsať slovenských kníh preložených do maďarčiny. Takto vyzeral 27. ročník Medzinárodného knižného festivalu v Budapešti, ktorý sa konal na prelome septembra a októbra a Slovensko bolo na ňom opäť (naposledy v roku 2016) hosťovskou krajinou. Je to práca Literárneho informačného centra alebo Ministerstva kultúry? Omyl. Hlavným partnerom a organizátorom účasti Slovenska na podujatí bolo tento rok občianske združenie Bázis (Maďarský literárny a umelecký spolok na Slovensku).

Vedúcou o. z. Bázis je Renáta Deák. Pamätať si ju môžete z mnohých akcií, kde sa prezentovala slovenská tvorba v zahraničí, vrátane veľkolepého čestného hosťovania na knižnom veľtrhu v Budapešti v roku 2016. Vtedy však s podporou a nasadením Literárneho informačného centra (LIC) a jeho bývalej riaditeľky Miroslavy Vallovej. Bolo to pomerne logické (a ako sa ukázalo i veľmi efektívne) riešenie, pretože na Renáty Deák poskytla kontakty a prehľad o maďarskej scéne a na LIC bola organizačnú a finančnú podporu. Odvety uplynulo šesť rokov, Miroslava Vallová z LIC odišla do dôchodku, nahradil ju spisovateľ Pavel Sibyla a ponuka na čestné hosťovanie v Budapešti prišla znova. Renáta Deák sa na LIC obrátila s rovnakou dôverou, dúfajúc, že sa úspešnosť podujatia spred šiestich rokov zopakuje. Od nového riaditeľa Pavla Sibylu však prišlo rázne „nie“. „Nie“ v zmysle finančnej pomoci a rovnaké „nie“ v zmysle pomoci organizačnej či inštitucionálnej. „Bola to pre mňa rana, že ma LIC takto odmietlo,“ povedala Deák pre Denník N. Aký bol dôvod?

Známa rozprávka

„Dôvodom bol nedostatok financií. Po mojom nástupe na pozíciu riaditeľa literárneho centra som musel ako prvú riešiť skutočnosť, že v rozpočte nám chýba 80-tisíc eur na plánované aktivity. Na tie neplánované v rozpočte neboli peniaze žiadne,“ obhajoval svoje rozhodnutie v článku riaditeľ Sibyla. Nedostatok financií v štátnej inštitúcii nie je nič nezvyčajné a Renáta Deák s ním podľa jej vyjadrení aj počítala, peniaze však neboli to hlavné, čo žiadala. Peniaze ostatne získala z fondov (Fond na podporu umenia a Fondu na podporu kultúry národnostných menšín). „Potrebovala som predovšetkým ľudí, aby som získala pomoc,“ dodala. Do diskusie v článku sa zapojila aj bývalá riaditeľka LIC Miroslava Vallová, ktorá na predošlom čestnom hosťovaní v Budapešti spoluotvárala slovenský stánok: „Literárne centrum podobne ako iné verejné inštitúcie čelí v tomto roku finančným reštrikciám. Napriek tomu si myslím, že sa malo a mohlo zapojiť. Je mi ľúto, že LIC sa tohto projektu nezúčastnilo, a pokladám to za chybu z viacerých dôvodov.“

Kde teda nastala chyba?

Riaditeľ LIC Pavel Sibyla si myslí, že k žiadnej chybe nedošlo: „Literárne centrum nie je ustanovené na to, aby míňalo desaťtisíce až státisíce eur na čestné hosťovanie vždy a všade, odkiaľ príde ponuka. Naším poslaním je investovať peniaze daňovníkov tam, kde to prinesie efekt. To bol prípad čestného hosťovania v Budapešti v roku 2016, ktoré zafungovalo a odvtedy v Maďarsku vyšli desiatky nových prekladov slovenských kníh. Takže aj keby sme peniaze nazvyš mali, bolo by na zváženie, či ich znovu minúť tam, kde sa nám darí. Chceme sa viac sústrediť na dôležité knižné trhy, ako je francúzsky či angloamerický, kde slovenské knihy v prekladoch vychádzajú sporadicky a našu literatúru tam nepoznajú,“ vysvetlil v rozhovore pre Denník N, pričom v súvislosti s čestným hosťovaním v Budapešti ešte dodal: „Z toho, že sa združenie Bázis do projektu hosťovania pustilo a získalo naň financie zo zdroja, ku ktorému LIC nemá prístup, sa teším a tímu okolo Renaty Deákovej patrí za ich úsilie veľké uznanie a poďakovanie.“ Poďakovanie napokon vyjadril aj spôsobom, že sa na podujatiach organizovaných Renátou Deák, respektíve o. z. Bázis, osobne zúčastnil. Z príspevku na Facebooku, ktorý uverejnil Petőfi Literary Fund, je však zrejmé, že nielen tieto podujatia boli hlavným bodom jeho návštevy.

Reakcie slovenskej literárnej obce

Ako reagovali ostatní „kolegovia“ z branže? Neprekvapivo, veľmi kriticky a s protikladným názorom. „My si naopak myslíme, že spolupráca v takej malej literárnej komunite, akú má Slovensko, nie je o peniazoch, ale práveže o rešpekte, úcte a o budovaní i udržiavaní vzťahov s jednotlivcami, ktorí robia pre slovenskú literatúru (aj) mimo svojich pracovných pomerov, maximum. My len neďakujeme, ale pýtame sa, ako im vieme a môžeme pomôcť,“ zverejnila na svojej facebookovej stránke Anasoft litera, na čele so Simonou Fochlerovou. „Podľa tejto logiky by už nemalo centrum podporovať ani tých autorov, ktorí vynikajú svojou úrovňou. Veď načo podporovať tých, ktorým sa darí, nie? Ale hlavný problém vidím v tom, že LIC tu nie je na to, aby ‚investovalo peniaze daňovníkov'. Je tu, aby podporovalo spisovateľov a literatúru, slobodnú tvorbu a solidaritu. Kultúru a umenie, ktoré tradične v každej dobe a každej krajine stojí v opozícii k väčšine daňových poplatníkov,“ píše vo svojom blogu Jana Beňová.

Spisovateľka Katarína Kucbelová vo svojom blogu napísala: „Ďalšia nevyužitá šanca na prodemokratické pôsobenie v stredoeurópskom priestore.“ V podobnom duchu o nenadviazanej spolupráci hovoril aj literárny vedec Radoslav Passia v rozhlasovej relácii na Rádiu Devín, odvysielanej ešte pred samotným hosťovaním: „Musím povedať, že ak sa im (o. z. Bázis) to podarí, a držím všetky prsty, aby sa im to podarilo, tak to bude tak trochu, ako to povedať slušne, kopanec niektorým štátnym a verejným inštitúciám, ktoré majú na starosti práve organizáciu a podporu slovenskej kultúry a literatúry v zahraničí, že sa tejto témy, tejto možnosti nechopili iniciatívnejšie.“

Nahradia štát napokon oz-ká?

Po tomto (ne)konaní jednej z hlavných inštitúcií na podporu slovenskej literatúry a autorov je namieste otázka či ešte inštitúcie ako LIC stále plnia svoju funkciu a či ich aktivity postupne nepreberajú súkromné subjekty – občianske združenia –, ktoré ich často robia vo svojom voľnom čase a finančné prostriedky poberajú z grantov. Netýka sa to len čestného hosťovania v Budapešti a o. z. Bázis. Obdobný prístup sme mohli vidieť pri nedávnej kauze Ceny René. Tento projekt vytvorilo Literárne informačné centrum, ale postupne ho preberá pod svoje krídla občianske združenie ars_litera (hlavný organizátor ceny Anasoft litera). Týka sa to aj organizovania domácich podujatí, ktoré už vo veľkej miere zabezpečuje občianske združenie literarnyklub.sk.

Stačí si porovnať tento rok s minulými, kedy ešte LIC (a to napriek obmedzeniam spôsobeným pandémiou) organizovalo desiatky podujatí ročne, pričom tento rok je ich počet výrazne nižší. Zaznamenali sme niekoľko podujatí v Starom meste (cyklus Text v meste či prezentácie dvoch kníh), zopár spoluprác, kedy sa LIC podieľalo na organizovaní už vytvorených podujatí výhradne finančne (napríklad festival Novotvar). Pri množstve udalostí, ktoré domáca literárna scéna prináša (a produkčne a organizačne ich zabezpečuje napríklad literarnyklub.sk) je tento počet zanedbateľný ba až žalostný. Tento problém sa netýka iba LIC, ale i ďalších štátom zriaďovaných inštitúcií na podporu slovenskej literatúry.

Nahradia štát napokon oz-ká? Odpoveď na túto otázku je zatiaľ neistá, no mnohé nasvedčuje tomu, že otázka zároveň ukrýva odpoveď.

Čo si o tom myslíte vy? Podeľte sa o svoj názor v komentároch pod článkom.