Knihu Andreja Csina Tance zabudnutých mi vložili do rúk so slovami: musíš si to prečítať a potom mi povedz, čo si o tom myslíš. Nuž, myslím si toto: nie je to dielo jednoduché na čítanie, ani na pochopenie. Košatý príbeh o bohovi Anubisovi, ktorý súloží v rôznych časových obdobiach z dvomi rôznymi ženami, vyžaduje pozornosť, ale keď sa v ňom „zabývate“, vysoko oceníte jeho štruktúru, fantáziu aj výstavbu. Tam, kde iní autori s pomocou chatrnej stredoškolskej slovenčiny s biedou zlepujú príbeh, Csino rozhadzuje priehrštia pestrých obrazov, akoby nikdy nechcel skončiť. Aby som vám priblížil autora a jeho pozoruhodnú knihu, tu je krátky rozhovor.

Prvú knihu ste vydali už v roku 2014. Čo to bolo zač?

Moja prvá knižka To ty si teraz vznikla z autorských online blogov a šlo o krátke prozaické útvary s lyrizovanými prvkami. 

Tance zabudnutých je už román s pomerne zložitým dejom. Keď som sa doňho začítal, chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, ako je vlastne vybudovaný a zorientoval sa v postavách a deji. Čo je to vlastne za žáner?

Napriek nálepke „fantasy“, ktorú kniha dostala, ide o magický realizmus. Je presne taká, aký som ja, mám silné vnútorné prežívanie a myslím si, že dokážem „cítiť svet“. Moja kniha nemá ambíciu čitateľovi nič uľahčiť, chce ho vziať na divotvorný výlet časom a priestorom reality a fantázie a vlastnými obrazmi vyjadriť, čo je to láska.

Hlavnou postavou je boh Anubis a dve pozemské ženy v rozličných dejových a časových líniách. Boh sa do nich zamiluje, pričom dôležitú úlohu zohráva vo vzťahu k nim sex, a zamotáva sa do pozemského života. Čo vás priviedlo k takejto téme?

Bohovia si v mytológii urobili zo zeme holubník. Vždy ma zaujímalo, prečo sú bez citov, akoby sa zrodili z ničoho, bez rodičov, bez lásky, výchovy, detstva. V knihe odhaľujem príbeh Anubisa, jeho traumy z otca a vzburu, ktorej sa dopustí na Zemi. Chcel som ukázať, ako sa boh pri pozemskej žene zmení, ako podľahne tej krásnej chorobe smrteľných a objaví samého seba. Ide samozrejme o metaforu môjho vlastného života a vlastného boja o životný vzťah a seba samého. 

V knihe sa okrem dvoch dejových línií objavuje aj rozprávač, ktorý komentuje celý dej. Na čo je dobrá táto postava?

Ako fanúšika náboženskej mytológie ma vždy fascinovala nadradenosť kresťanského Boha nad mytologickými božstvami. Preto som si povedal, že ja sám by som mohol byť jeho hovorcom, ukazovať, že každý boh má vlastného boha. Vždy je niekto nad vami, aj keď si myslíte, že ste úplne hore. Ide o základnú skúsenosť pokory, priznanie si, že aj tých, čo riadia, riadi niekto iný. Intermezzo je teda príhovor nadboha. Alebo spisovateľa. Entity, ktorá z nás robí obyčajné figúrky na šachovnici života. 

Ako som už naznačil, kniha má zložitý dej, akoby sa vzpierala povrchnému rýchlemu čítaniu. Až po istom množstve strán to odrazu začne celé fungovať a čitateľ si môže vychutnávať mágiu celého rozprávania. Napriek tomu, mohli by ste nám láskavo vysvetliť, o čom vlastne sú Tance zabudnutých?

Je to príbeh nadčasovej lásky a zbesilého šprintu za jej podstatou. Kniha nám pripomína, že je vždy o čo bojovať, že neexistujú hranice, ktoré by nám v tom zabránili. Tance sú príbehom Anubisa a ľudskej ženy. Čerpajú z modernej fyziky, ktorá naznačuje, že rôzne časové línie sa dejú súčasne. Je to príbeh môjho života a najväčší ľúbostný list, aký som v živote vytvoril. Je to rozhýbaný lacný egyptský obraz na stene mojej detskej izby. Je to kaleidoskop obrazov a emócií, na ktorého tvorbu budem vždy spomínať ako na najsilnejšie obdobie môjho doterajšieho života.

O kom sú teda Tance zabudnutých?

Myslel som, že je to jasné. Pomôžem si citátom z Turandot. Jej meno je láska.