Sovietsky človek ako prvý na svete obletel Zem! Vďaka úsiliu všetkých pracujúcich a vďaka sovietskej vede, ktorá pod vedením komunistickej strany dokázala, v čo imperialisti do poslednej chvíle neverili, vážení súdruhovia, dnes ráno o deviatej hodine a dvadsiatej druhej minúte moskovského času vypustila raketa na obežnú dráhu Zeme družicu VOSTOK l! A čo povedal prvý sovietsky človek, keď pristál, ostatným súdruhom na Zemi? „Cítim sa dobre. Nijaké zranenia nemám!“
– Určite letel so straníckou knižkou na srdci a komunisti nás teraz namiesto jedla budú kŕmiť rozprávkami o dobýjaní kozmu, – komentoval to Rudo a prisadol si bližšie k rádiu, aby mu správy neušli.
– Nechápem, čo robia Američania?! Pamätáš sa, čo som ti vravel pred mesiacom? Keď sme rusákov nabili v hokeji?
Alžbeta prikývla, hoci sa nepamätala.
– Keď vypustili toho bastarda Lajku, tak som ti povedal, že je to skúška na let človeka. A už to tu máš. Nikto tomu neveril, a oni to dokázali. Ešteže sme ich naklepali v hokeji. Vieš, koľko sme vyhrali?
Alžbete sa rozjasnilo a usmiala sa. Šesť – štyri.
– Aby si si nepamätala. Čakal som, že do strany vstúpi aj ten pes a budeme s ním chodiť na besedy, – zasmial sa na vlastnom vtipe.
Najprv sa domnieval, že nenávidí socializmus a komunistov, ale postupne zistil, že nenávidí svoje prežívanie. Viniť iných za vlastné položenie je pre nás typické, pomyslel si. Dni prežíval v akomsi stave beztiaže, vnútornej rezignácie, ktorá sa prejavovala tým, že ničnerobenie pokladal za program. Dennodenne ten istý rituál – tá istá otupená činnosť. Chcú nás dostať do stavu apatie, odpor sa stáva akousi existenciálnou formou protestu – výskytom. Protestujeme, ale len v hlave. V nej sa nám odohráva iný život.
Rudolf Bajmann vedel, že nie je a ani nikdy nebude revolucionár. Revolucionárom sa človek musí narodiť, alebo ho vytvoria okolnosti. Na jedno nemal vlohy a druhému sa vyhýbal. Bol príliš pohodlný na zmeny. Hoci výsledkom jeho práce mala byť práve zmena, inovácia – vo vývojovom oddelení národného podniku TESLA pracoval ako konštruktér-špecialista. Prácu považoval za trápnu a vlastne nedôstojnú. Dlhé mesiace projektoval gombíky a tlačidlá rádioprijímačov, tých prijímačov, ktoré mu spätne otravovali život hlásením správ o úspechoch plánovaného socialistického hospodárstva. Na začiatku sa snažil vymyslieť niečo inovatívne, no po čase rezignoval. Najlepšie tlačidlo je predsa plastové a okrúhle. Keď tak nad tým premýšľal, v podstate si sám na seba plietol bič. Podieľal sa na výrobe rádií, bolo to, akoby si odsúdený skladal gilotínu, alebo kopal vlastný hrob. Spočiatku ľutoval, že otec nedal na intuíciu a volanie hlasu krvi a ihneď po vojne neodišli do Palestíny, neskôr si už na všetko zvykol.