Prečo som sa rozhodol zaoberať Goebbelsom – ale úprimne? Na počiatku boli jeho denníky, ktoré som zazrel v kníhkupectve a hnaný akousi temnou predtuchou, bez váhania som ich zakúpil. No celý proces vlastne spustila Ivica – keď zbadala nový prírastok k viacerým knihám o nacizme, Tretej ríši, Hitlerovi a koncentračných táboroch, opýtala sa: „Čo to je v tebe, aké zlo, že ťa tak priťahujú tieto kreatúry?“
Dobrá otázka. V poslednom období pred odchodom ma už škola tak otravovala, že som sa v zúfalstve pokúsil zaujať žiakov – mal som jednu takú šikovnejšiu triedu – svojou súkromnou teóriou. Vysvetľoval som im, že každý autor má svoju typickú vetu, ktorá prezrádza jeho strategický prístup k svetu. Je to tvrdenie, ktoré sa nedá dokázať, veď už len určenie typickej vety je sporné a sami spisovatelia, hrdí na svoju štylistickú mnohotvárnosť, by iste taký jav popreli, ale pre mňa bola tá teória vítaným spestrením povinného čítania súčasných slovenských autorov a zabával som sa ňou tak dlho, až som jej začal veriť. Stačí si prečítať: „Na krvavočervenej podvečernej oblohe zvrieskli vrany a ich čierne siluety sa mihli po vetre,“ alebo „Takto a bedákali, rôznym spôsobom sa krútili a vrteli, kľakali si a vstávali, vzpínali ruky k oblakom a dlhú chvíľu a viete, že autor ide na skutočnosť s kladivom a chce z nej vytĺcť, čo sa dá. Zatiaľ čo druhý, ktorý vraví: „Nerozmýšľal som o tom tak ako oni, mne sa možno žiadalo, aspoň teraz si to myslím, žiadalo sa mi k niekomu ísť. Hádam som im chcel vyhovieť, no v skutočnosti sa mi žiadalo aj niekoho navštíviť, lebo som býval sám, a už dosť dlho, hádam som bol aj trošku zvedavý, ako to vyzerá inde, u iných ľudí,“ ten chodí okolo skutočnosti po špičkách, chce sa s ňou dohodnúť a necháva si otvorené zadné dvierka. No a tretí: „Tie mená, podobajúce sa farebným reprodukciám, zvučali ako chrapot delovej gule, ktorú omylom vložili do mínometu. Piesok sa hemžil zvláštnymi, nepochopiteľnými farbami, ostrými, dráždiacimi citlivé oko, tieto farby iste odohnali všetkých vtákov sponad hrajúcich sa detí,“ – tretí, ten cirkusant, používa skutočnosť ako trampolínu, z ktorej sa odráža k odvážnym myšlienkovým saltám, vpred i vzad, ale hlavne hodne vysoko.
Keď som čítal Goebbelsove denníky, nevdojak som si spomenul na svoju teóriu. „Večer prejav v Krollovej opere pre Ríšsku filmovú akadémiu. Veľmi slávnostné a skvele naladené zhromaždenie. Vypracoval som veľký referát o minulosti a budúcnosti filmu. Som vo vrcholnej forme a hovorím temer dve hodiny s bezpríkladným úspechom. Ostrá kritika kritiky, ale tiež mnoho chvály a pozitív. Veľký večer. Som veľmi šťastný.“ Alebo: „S Demandowskim prejednávame plán UFY. Je naskrze neprepracovaný. Bez akejkoľvek línie a vzletu. Naskrze ho odmietam. Pripraviť nový! Sám pripisujem nový koniec filmu Mladosť. Ten ale sedí!“ A ešte: „Na poludnie som u Vodcu. Mohutne nadáva na ’brusičov’ nemeckého jazyka. Títo ľudia by zhumpľovali našu reč. Vydám proti tomu konečný zákaz.“ To sú vety človeka, ktorý je zvyknutý, že mu skutočnosť neodvráva. Len by skúsila! A keby sa predsa opovážila, je si istý, že by ju prekričal.
Dobre, ale prečo práve Goebbels? No, pokiaľ viem, Hitler ani Stalin si denníky nepísali, Mein Kampf i Základy leninizmu určené širokej verejnosti. Ale načo vymýšľať, Goebbels sa mi jednoducho páči, Jožko. V skutočnosti sa volal Paul Joseph, ale to prvé meno mu ktovie prečo nebolo po chuti, chcel sa do dejín zapísať ako Jozef. Mali sme u nás na ulici jedného Jozefa, Halštettera, ktorého sme volali Seppi. Ale Goebbels v dospelosti takých priateľov, čo by ho volali Seppi, nemal; nemal asi ani nijakých iných, i s Hitlerom si vykali. A doma v rodine ho volali Juppche. Hlavnou Goebbelsovou výhodou je, že o ňom viem veľmi málo, aspoň mi fakty nebudú zbytočne zväzovať ruky. Môj Goebbels bude zrejme mať so skutočným veľmi málo spoločného, aby som teda neurážal jeho pamiatku, nech je už budem ho podľa vzoru Alkapúnka volať Geblsko. Toho môjho.
Na jednej fotografii zo zjazdu strany v roku 1934 vidno Goebbelsa, ako v parádnej uniforme kráča za Hitlerom. Na tvári má v tej významnej chvíli slávnostný výraz, akoby ho vôbec nerušilo, akoby si ani nevšimol, že pravá noha sa mu vybrala iným
smerom ako zvyšok tela. Zato každý, kto sa pozrie na fotografiu, si to všimne a usmeje sa; usmievali sa, hoci iba v duchu, iste aj prítomní diváci: darmo je, zakáša. Goebbels aj tak nemal figúru na uniformu, ešte i popri Hitlerovi, ktorý nebol nijaký chlapák, pôsobil ako zákrpok, preto si vraj, keď sa dalo, pri fotografovaní stúpol na schody. No a k tomu tá postihnutá noha...
Udalosť sa deje, mala by sa diať sama osebe, čistá. Lenže v ľudskom svete sa vždy deje niekomu, má účastníkov a svedkov. Ich prostredníctvom sa z udalosti stáva zážitok, a ten má svoju vlastnú gramatiku. Zážitok nikdy nehovorí: Prší, vždy len: Prší mi, Prší na mňa, alebo rovno Moknem – nech je podmet alebo predmet akokoľvek zamlčaný, celkom umlčať sa nedá, a aj keď sa pokúsime zážitok spracovať čo najodosobnenejšie, bude vrcholne osobný práve tou odosobnenosťou. S tým sa nedá nič robiť, treba to len vziať na vedomie. Fotografia vždy odzrkadľuje toho, kto sa na ňu díva, a ja som si pri pohľade na Geblskovu nohu nevdojak kládol otázku, ktorou sa asi odrážal pri jazde na kolobežke: ľavou, alebo pravou? Ľavou, zdravou, by mu to asi išlo ľahšie, ale odraz pravou v ťažkej ortopedickej topánke by bol možno zaviezol by ho ďalej. Alebo, to mi bolo bližšie, predstavil som si svojho Geblska na trojkolke: vezie sa po chodníku pred ich domom, na hlave má z novín zloženú vojenskú čiapku, na drôtom prichytenú – je práve nejaký sviatok, prvý máj alebo Božie telo – paličku s papierovou veternou ružicou; prstami pevne zviera rúčky, iba odstávajúci palec na pravej ruke sa chystá zacengať na zvonci, obe nohy spočívajú na pedáloch umiestnených na väčšom prednom kolese, jedna vyššie, druhá nižšie, a na tvári pod vytŕčajúcou blonďavou ofinou žiari šťastný úsmev. (Pod Geblskovou ťažkou bagančou by asi pravý pedál klesal takmer sám od seba, ale mocný záber by vychyľoval trojkolku z dráhy a pri prudšom pohybe by sa mohla aj prevrátiť.)
Aj taká fotografia existuje, ibaže na nej nie je Goebbels, ale ja. U Goebbelsa sa v skutočnosti postihnutie, bolestivá kostná choroba, naplno prejavilo vraj až v siedmich rokoch; sám ten fakt veľmi zdôrazňoval, lebo aj medzi spolustraníkmi sa našli škodoradostníci, ktorí neduh považovali za vrodený a pripisovali ho – u hlásateľa čistej árijskej rasy! – genetickej degenerácii. Tak či onak, v siedmich rokoch sa Goebbels iste už na kolobežke ani na trojkolke nevozil, ba vzhľadom na to, že pochádzal z viacdetnej a neveľmi zámožnej rodiny, je pravdepodobné, že sa bez trojkolky i kolobežky musel celkom zaobísť. Že si pre svoju konskú nohu v mladosti veľa vytrpel, a to nielen fyzicky, ale najmä duševne, niet pochýb, sám o tom často v spomienkach i denníkoch hovorí, ale otázku, aký podiel na jeho ambicióznosti a dravosti má telesné postihnutie a dengľavý vzrast, prenechám Freudovým pozostalým. Čo som sa ja v puberte natrápil pre veľký nos a odstávajúce uši! A koľko je na svete invalidov, ktorých nemorí nadmerná ctižiadosť!
Zaujímavejší, aspoň pre mňa, je Goebbelsov opovržlivý vzťah k otcovi, ktorý sa počas dlhoročného zamestnania v jednej firme trpezlivo a nenápadne vypracoval z poslíčka až na vedúceho oddelenia, no v Geblskových očiach to bol malicherný pedant bez fantázie, nalievajúci sa pivom a spokojný so svojou meštiackou existenciou. Nijako nevedel pochopiť, ako si matka mohla vziať takého človeka. Vzbura voči otcovskej autorite je u synov v puberte taká častá, že ju možno považovať za prejav duševného zdravia, ale Geblskovi ten odmietavý postoj vydržal až do konca. Len keď už otec ležal na smrteľnej posteli, vystriedalo ho čosi
ako súcit, možno. Ani v tom však nemuselo byť nič osobné, len všeobecná, neadresná ľútosť, akú pociťujeme pri pohľade na hynúci živý organizmus, ľútosť nad predvídanou vlastnou smrťou.
Keď som niesol našu Džekynu k veterinárovi, keď som v jej očiach videl bezodný, až akýsi vesmírny smútok, smútok z prudkého nárazu na večnosť, keď som sa pozeral, ako sa v poslednom vzopätí vôle šmýka labami po kovovom vyšetrovacom stole a pokúša sa zoskočiť, až sa napokon vzdala a rezignovane sa zvalila na
bok, stískalo mi srdce. Márne som si vravel: veď je to len pes, nijaký „lenpes“ v tej chvíli nejestvuje. A predsa, aký tam vesmírny smútok u zvieraťa? Odkiaľ sa berie taká kravina? Čo už vie pes o vesmíre, a ako si môže udrieť ňufák o večnosť, keď je to iba ľudský výmysel, číra abstrakcia, ktorú by som ani ja so svojou druhou signálnou sústavou a vysokoškolským vzdelaním nevedel definovať? A, keď sme už pri tom, čo vlastne ja viem o psovi? Jediné, čo sa o tom všetkom dá povedať, je: možno. A predsa – zasa! – predsa sa vo mne sám od seba rodí, sám od seba sa vo
mne odvíja príbeh psa. Nedokážem sa tomu ubrániť. Je to, ako ináč, môj vlastný príbeh.
Možno. Geblsko je pes, nič iné sa o ňom nedá povedať. Ani o mne. Len možno, nič viac.