Tak hrá Jimmy Smith na hammond organe: dlhé tiché bublanie, a odrazu prenikavý výkrik. Otvoria sa stavidlá, valí sa jedno zvriesknutie za druhým. Divé kliatby, ako keď sa udrieme po prste kladivom. A znova tiché vrenie pod pokrievkou, ale už sa nedáme oklamať. Po celý čas napäto čakáme na ďalšie vykypenie, aj keď už možno žiadne nebude. Je to hudba. So zúrením si spájame čosi prudké, fyzické: zášklby tela, mávanie rúk. Tu sú len jemné pohyby prstov. Prstoklady. Zachovávajú sa všetky kánony, zákonitosti rytmu, harmónie. Zúrivosť, ale potláčaná. Možno práve pre tú ľahkosť, tú eleganciu, s akou vie zúriť, považujú niektorí hudobní kritici hammond organ za nástroj, ktorý zvádza k lacným efektom. Aby sa muzikanti predvádzali. Ale čo frflanie unikajúceho vzduchu pri hre na saxofóne, čo bezslovné odfrknutia v speve El- mora Jamesa, akoby nevládal včas zaraziť tón v hrdle? A čo stony tenistiek pri údere? Pretlak, pretlak.

Po prvý raz prišiel Thomas Bernhard do reči na Brandalme, gazdovstve vysoko na kopci, ktoré sa v zmenených časoch preškolilo na horský hostinec. Na svahoch v Pongau je takých „almov“ rozosiatych veľa, ale z Brandalmu bolo vidieť ďaleko do údolia, a tam, ako ma upozornil môj hostiteľ, skrytý za zákrutou čupel Swarzach– Sankt Veit, kde sa v mladosti dlhší čas liečil Thomas Bernhard.

Bol to začiatkom mája jeden z najkrajších výhľadov na svete. Sedeli sme vonku na drevenej lavici, nad nami vysoký modrý deň, všade vôkol Alpy, za prvými ďalšie a za nimi ešte ďalšie – toľko Álp, že niektorým museli nájsť iné meno, aby sa im neplietli – a mne zišla na um Bernhardova veta: „Keď sa človek stále pozerá na ten vrch, musí sa buď zblázniť, alebo písať.“ V tej chvíli som jej nerozumel. Thomas Bernhard... to sú, keď sa to tak vezme, vlast- ne dve krstné mená. A ani nie celkom obyčajné, skôr také aristokratické, do medzinárodnej lepšej spoločnos- ti. S takým menom by uspel v Paríži, Londýne, Ženeve i New Yorku. Už len tie dve vznešené „h“, dve odfúknu- tia zo snobsky zdvihnutého nosa! Thomas Bernhard ma od začiatku, aj keď som o ňom ešte nič nevedel, záhadne priťahoval, akoby to meno bolo tajné heslo, zaklínacia formulka. Zazrel som náhodou v rakúskej televízii herca, ako zo seba prská Bernhardov monológ, tak vehemen- tne, že som si nevdojak pred obrazovkou utieral z tváre sliny. Fascinujúce divadlo, ale ja nemám divadlo rád: čo z toho pripísať režisérovi, čo hercovi a čo Bernhardovi? Keď sa mi napokon dostala do rúk jeho knižka, bol som dráždivo sklamaný. Alebo možno podráždene nadšený, neviem presne. Z príťažlivosti zato neubudlo. Poviem to takto: Thomas Bernhard je môj najobľúbenejší neobľúbený spisovateľ.