Pavel Vilikovský, autor skvelej prózy fiktívneho realizmu Večne je zelený, tentoraz rozložil pred seba hrsť starých pohľadníc, spätých iba ak vekom, a ako legendárny hrdina indiánskej báje z jediného zrnka piesku zo dna večných vodstiev vytvoril pevninu. Našiel v nich súvislý, do detailu premyslený príbeh.
Jeho fantázia ako jemný radar zachycuje totiž nepočuteľné signály, ktorý tieto pôvabné antikvárne gýče vysielajú.
Dokonalý literárny senzibil zhmotnil imaginárneho pamätníka, vonkoncom nie vzorného kvintána spred prvej svetovej vojny, a zaznamenal jeho náramne živé a dôveryhodne pôsobiace svedectvo.
Atmosféra, ktorej sa autor nadýchol z naivných kresieb či aranžovaných fotografií, vystačila na dramaticky gradovanú tragikomédiu dospievania v žoviálnej monarchii.
Jeho hrdina Andreas Pohl sa úprimne vyznáva nielen z pubertálnych zmätkov a trápení, ale ako dietko z Viedne objavuje starý Prešporok, komentuje jeho všedný život i slávnosti a najmä ľudí, medzi ktorými žije. Tvorivá imaginácia vytvára dojem starého, náhodne objaveného rukopisu – spisovateľovu civilnú verziu krátkeho obdobia našich dejín.
Epizódu možno nie až tak detailne dôveryhodnú, ako skvelý mystifikátor predstiera, no ktorá nás vie dokonale presvedčiť, že presne takto to mohlo byť.
