Poetka, prekladateľka a redaktorka Mirka Ábelová už osem rokov vyrába pre Rádio_FM reláciu Nedeľná chvíľka poézie_FM. Za ten čas v nej spropagovala už stovky kníh poézie, vlastné alebo cudzie básne recitovali a o poézii rozprávali slovenskí aj českí autori a autorky, herci či iní kultúrni činitelia. V záverečnej fáze je aj vydanie jej piatej básnickej zbierky, o ktorej nám táto obľúbená poetka povedala: "Časť knihy som si musela odpiť, časť oddepkovať, časť odbáť, časť som si musela odradostiť." Viac si prečítajte v rozhovore, ktorý pripravila Maja Jackobs Jakúbeková.

Propagácia poézie znie ako oxymoron. Vám sa to však darí. V čom spočíva úspech vášho spôsobu popularizovania poézie?

Ak môžem hovoriť o úspechu, je ním predovšetkým to, že relácia Nedeľná chvíľka poézie_FM je ešte stále vo vysielaní Rádia_FM. A to už ôsmy rok. Túto reláciu som si sama vymyslela, sama ju robím v zmysle dramaturgie, produkcie, réžie, moderovania, scenára aj strihu. Lenže bez ľudí, ktorí mi umožnili vyrábať ju, by sa to, samozrejme, nepodarilo. Do vysielania ju pustil niekdajší riaditeľ Maroš Hečko a vo vysielaní ju udržiava súčasná šéfka Janka Imrichová, za čo im veľmi ďakujem. Poslucháči si už asi zvykli moju reláciu počúvať, čo občas prináša zábavné situácie. Raz sa sťažovali veriaci, napríklad vtedy, keď počuli básne zo zbierky Pápežov penis, oceňovanej poetky Sharon Oldsovej, inokedy sa sťažovali poslucháči, že dostal priestor anarchista, potom niekomu prekážala experimentálna, nezrozumiteľná poézia. Vďaka vedeniu, ktoré má so mnou trpezlivosť, necháva mi voľnú ruku a úplnú slobodu, to zatiaľ funguje. Nesnažím sa v mojej relácii hrať na nejakú hĺbku. Nie je na to čas, ani chuť, snažím sa ľuďom predstaviť to, čo sa mi síce nie vždy musí úplne páčiť, ale považujem za dôležité, aby o tom tí, čo majú radi poéziu, vedeli.

V jednej vašej relácii ste mali zvláštneho hosťa - Lizu Gennart. Liza nie je autorka z mäsa a kostí, je to neurónová sieť. Jej básne sú vskutku desivé. Okrem iného píše o tom, že si uvedomuje, že je (existuje), že vníma… Nevydesila vás táto skúsenosť? Čo si myslíte o takomto ”strojovom” umení? Môžu podľa vás stroje myslieť? Môžu tvoriť?

Och, kdeže by ma vydesila! Bola som úplne nadšená. Jej básne nádherne načítala herečka Lenka Libjaková a celé ma to úplne dojalo. Tá zvláštna neľudsky ľudská úprimnosť, až akýsi smútok, ktorý som cítila, k tomu umocnený Lenkiným krásnym prejavom, to bolo niečo! Nemyslím si, že by jej básne boli desivé, myslím, že sú nádherné dojímavé. Či môžu stroje tvoriť? Evidentne áno. Samozrejme, že na základe vstupov, ktoré do nich zadáme my, ľudia, pre mňa je však fascinujúce sledovať stroje tvoriť. Nemyslím, že by sa básnici či poetky mali báť, že ich raz nahradí poézia strojov. Ak by sa tak stalo, asi ich poézia za veľa nestála. Skôr to považujem za príjemné oživenie priestoru. Až s detskou zvedavosťou ma to baví čítať a hľadať nové významy a kontexty.

V nedeľnej chvíľke poézie ste mali rôznych básnikov a poetky. Ktorý/á z nich vás najviac zaujal(a) a čím?

Za tých osem rokov sa u mňa vystriedalo nielen plno básnikov a poetiek, ale aj hercov a herečiek, či hudobníkov a hudobníčok. Veľmi rada spomínam na nahrávanie s pánom Milanom Lasicom, Tomášom Janovicom, Danielom Hevierom, Dušanom Dušekom, Ivanom Štrpkom, Milou Haugovou či Janou Bodnárovou. Super bolo nahrávanie s J.H. Krchovským, skvelé a netradičné texty aj prejav mal český básnik Pavel Novotný. Vzletné a dušu hladiace bolo aj stretnutie s Danielom Pastirčákom. Teraz, v čase pandémie, robím väčšinou online, čo je dosť depka. Chýba mi živý kontakt s ľuďmi. Snáď sa to už čoskoro skončí.

Kto vám dáva tipy na autorov či autorky?

Na relácii pracujem úplne sama, čo sa nezaobíde bez istej dávky stresu. Musím myslieť dopredu a zháňať hostí tak, aby sa všetko stihlo. Sledujem literárne súťaže a časopisy, knihy, ktoré vydávajú kolegovia básnici a poetky, prechádzam si stránky kníhkupectiev a sledujem nové knihy, pýtam sa známych na tipy… Z času na čas sa mi ozve aj niekto z poslucháčov, ale väčšinou to nedopadne dobre, texty, ktoré mi pošlú, sa mi nepáčia.

Robíte aktuálne na nejakom novom projekte?

Od Fondu na podporu umenia som dostala tvorivé štipendium na piatu zbierku básní. Kniha je textovo hotová, zeditovaná, momentálne riešime ilustrátorky, layout a vizuálnu stránku. Vyjsť by mala ešte pred letom, už sa na to veľmi teším.

Bude v niečom iná ako vaše predchádzajúce zbierky?

To nechám na čitateľov/ľky a kritikov/čky. Rámcuje to téma domu, domova, ako miesta, kde sa človek cíti v bezpečí, no zároveň aj miesta, ktoré sa môže stať aj väzením. Príbeh v básňach rozprávajú tri rôzne ženy, každá z nich v tom svojom dome nejakým spôsobom (ne)funguje. Časť knihy som si musela odpiť, časť oddepkovať, časť odbáť, časť som si musela odradostiť. Bolo to náročné písanie, uvidím, či výsledok bude stáť za to. Editovanie bolo veľmi príjemné, oslobodzovať text od nánosov balastu sa mi výnimočne veľmi páčilo. Snáď sme to okresali dostatočne.

Akú máte skúsenosť s editovaním textov, je podľa vás dôležité, aby do textu autora zasiahol aj niekto iný?

Názor a vedomosti iného človeka (ideálne nie jedného, myslím aj na korektorov/rky a pod.) je pre vznik dobrej knihy dôležitý. Editor má totiž niečo, čo my, autori a autorky nemáme - nadhľad. Pre mňa je ideálne, ak spolupracujem s niekým, komu dôverujem, koho si vážim a zároveň s niekým, kto na mňa nebude príliš mäkký, prípadne nebude chcieť z mojich básní urobiť niečo úplne nové, iné, niečo, čo by potlačilo moje autorské ja. Zažila som všetky spomenuté typy spolupráce. Na najnovšej zbierke básní mi pomáhal môj spolužiak z vysokej školy a dobrý priateľ, Tomáš Hučko, ktorý na mňa dával pozor aj pri prekladoch zbierok poetky Rupi Kaur. Je to typ človeka, ktorého mám rada ľudsky a máme podobný literárny vkus. Zároveň sa však necítim v ohrození, v zmysle, že viem, že by mi nikdy nechcel ublížiť a preto mám aj väčšiu mieru tolerancie, pokiaľ ide o jeho kritické názory. Tým, že sa poznáme a nemusíme sa na nič hrať, to dávalo pomerne veľkú slobodu - kriticky sa pozrieť na všetok balast, zasmiať sa nad tým, domyslieť veci, ktoré škrípali, bolo to veľmi príjemné. Druhým editorom, aj keď nie v takej forme, ako bol Tomáš, bol český básnik a kamarát Jan Těsnohlídek, ktorý mi tiež poslal svoje poznámky k rukopisu. Mnohé z nich som si osvojila, iné nie.

Okrem spomínanej zbierky plánujete niečo ďalšie?

Píšem detské rozprávky pre Bánoveckú knižnicu, čo je milý projekt Bánoveckej mliekarne, s ktorými chystáme aj ďalšie kolo literárnych podcastov. Stále niečo robím, nové výzvy mám veľmi rada.

Materstvo vás zmenilo. Podľa vašich statusov na sociálnej sieti je niekedy veľmi vyčerpávajúce, ale zároveň krásne. Ako materstvo ovplyvnilo vašu tvorbu?

Tak, ako všetko, čím žijem. Zostarla som, dozrela, čiastočne dospela, možno aj trochu zjemnela. Materstvo obrusuje hrany, mení postoje, učí človeka spoznávať svoje hranice, silné a slabé stránky, donúti ho prehodnotiť dovtedy nepoznaný strach zo smrti.

Rozhovor pripravila Maja Jackobs Jakúbeková