Vo vesmíre plynie čas inak, pomalšie. Čítala som, že astronauti, ktorí sa vrátia z misie, nezostarli ako ich kolegovia na Zemi. Je to skoro, ako keby cestovali v čase. Čo by sa stalo so mnou? A čo by bolo s blízkou budúcnosťou? Rozplynula by sa do minulosti? Zostali by po nej aspoň falošné spomienky?

Cez sklené dvere vidím sestrinho manžela Mareka. Vycíti môj pohľad a horúčkovito zamáva. Kypí svojou príznačne dobrou náladou. Stojí v hlúčiku svojich kolegov. Keď sa k nim konečne prederiem, sprisahanecky na mňa mrkne. Vtedy mi to docvakne ako iskra zapaľovača. Sestra mu prezradila, že som si prišla uloviť chlapa. Je to také trápne, strašne trápne. Aspoň raz by mohla držať jazyk za zubami. Radšej sa usmievam. Podávam si ruku s mužmi, ktorých mená okamžite zabúdam.

Rozhovor sa točí okolo práce, už ma to nebaví. Navyše mám pocit, že úsmev zostal kŕčovito zaseknutý. Presúvam sa za sestrou k baru.

Irme sa trbliecu zuby ako šelme skrytej v tmavej húštine. Ponúka mi koktail, o ktorom som v živote nepočula. Na vedľajšiu stoličku si prisadne mladý chlap. Je to jeden z tých škandinávskych typov, ktoré nemusím, ale v úsmeve má niečo drzé, čo ma priťahuje.

„Čo piješ?“ rovno mi tyká, to je fajn. Zabúdam, že som od neho určite staršia.

„Netuším,“ premeriam si tekutiny, ktoré tvoria vrstvy ako na farebnej mape sedimentov. „Ale dúfam, že niečo s alkoholom.“

Zasmeje sa. Začína sa to dobre.

„Ja som šiel radšej na istotu. V pohári škótskej ma nič nemôže prekvapiť.“

„Som Irmina sestra,“ hovorím si, že prezradiť niečo o sebe je vždy lepšie ako hlúpo sa vypytovať.

„Aha, a ja že prečo ťa nepoznám z práce. Teraz tomu rozumiem.“

„Ako sa robí pod Marekom?“ Práca je nekonečný zdroj konverzácie. Cítim sa na koni, pretože mi napadá hneď niekoľko tém na rozhovor.

„No, zatiaľ sme toho spolu veľa nenahovorili.“ Vyhýba sa odpovedi. Možno som s tým predsa len nemala začínať.

Žmúri dopredu na fľaše vyložené na pulte. Chce vyzerať ako človek, ktorý veľa premýšľa.

„Si zo severu?“ pýtam sa so žiarivým úsmevom. „Počujem na konci slov také to milé mäkšie ľ.“

Zrazu viem presne, ako to dopadne. Jasne cítim pach mäsa a škótskej, ktorá sa mu vyparuje z úst do nosa, keď rozpráva, akoby som bola v jeho tele. Je to celé o mne. Nepochybne. Hovorí, ako sa ho Marekova švagriná pokúšala pretiahnuť, a že nesiaha sestre ani po kolená. Je ako škaredé decko, ktoré musia ťahať na každé rande. Všetci sa smejú, lebo má vždy pravdu, je bohovsky úžasný a vtipný.

Beriem pohár, odchádzam.

Na terase nasávam studený vzduch. Nechcem na nič myslieť. Došlo mi to, až keď som mala pätnásť. Zdôverila som sa Irme. Povedala mi, že mám priveľa fantázie. Predstavujem si, čo sa stane, a občas to vyjde. Keď zomrela stará mama, pohrozila mi, že skončím na liekoch v ústave ako ona. Zakázala mi o tom ďalej vykladať a ja som ju poslúchla.

Frajer s mäkším ľ sa ležérnym krokom presúva ku skupine kamarátov. Snaží sa nepozerať mojím smerom.

Je tu pár ľudí, ktorých som nechcela stretnúť. Napríklad Janu, ktorú poznám ešte zo škôlky. Spomeniem si na jej zlaté vrkoče a ružovú sukňu. Je stále rovnaká. Vyberá si ľudí, ktorých nemá rada, a obklopuje sa ženami, ktoré ich nenávidia spolu s ňou. Som si istá, že na mňa ukazuje prstom. K tomu ten podraz. Nikdy by sa neospravedlnila, radšej si zo mňa urobila nepriateľa. Podarilo sa, neznášam ju, fakt ju pri sebe nestrpím. Radšej svoj pohľad presuniem niekam inam a poriadne si odpijem z pohára.

V kútiku oka zahliadnem muža s vysokým pohárom v ruke. Vyzerá veselo, hlavne vďaka okrúhlym okuliarom výrazne modrej farby a vrabčiemu hniezdu na hlave. Nové okamihy prichádzajú tak ľahko, nemusím sa ani sústrediť. Zjavujú sa v hlave samy, bez môjho pričinenia. Vidím, ako sa opiera bruchom o pult. Skoro cítim hranu dreva na svojom pupku. Viem, že sleduje Irmin holý chrbát. Pritláča si stojacieho vtáka o dosku a očami behá po jej tele.

Svet sa mi zatočí a z pohára sa trochu vyleje na podlahu. Do hlavy sa tlačia ďalšie sledy udalostí, ktoré ešte len nastanú. Je tu priveľa ľudí. Blízka budúcnosť sa ťahá od každého z nich a pripomína chvejúce sa nite. Pred očami sa kopia obrázky v tvare listov papiera a ja ich už celkom nestačím sledovať.

V žalúdku pocítim tlak ako v lietadle, keď sa odliepa od dráhy. Pnutie je také nástojčivé, že sa s tým nedá nič urobiť. Prudko dýcham. Ak to budem ďalej naťahovať, určite sa povraciam.

Malými krokmi teda mierim rovno na záchod. Pohár cestou položím, ani neviem kam. Dvere doslova vyrazím a všetko sa zo mňa vyleje ako z mestskej fontány. Pozorujem tekutinu rozfrckanú uprostred záchodovej misy. Oranžové kvapky usporiadané do tvaru vianočného stromčeka. Tlak klesá, cítim ho už len v nohách, aj to po chvíli ustúpi. Opriem sa do splachovača. Vydýchla by som celkom pomaly a pokojne. Na mojich pleciach pristávajú ťažké ruky.

Usmieva sa na mňa vysoký chlapík. Vyzerám iste prekvapene, pretože moje čeľuste celkom ochabli.

„Grcky mi nikdy neprekážali.“

Skláňa svoju tvár k mojej. Na krku ma šteklí teplý dych. Cítim to až v kostrči. Udalosti, ktoré ešte len prídu, rýchlo zaženiem. Čo keby mi zase prišlo zle.

Umyjem sa. Sleduje ma ako dieťa. Hanbím sa vybrať rúž, ani neviem prečo. Ženy si predsa rúžujú pery, ale asi nie po grcačke. Preto sa len narýchlo skontrolujem v zrkadle, či sú bledé ústa naozaj čisté.

Ťahá ma za ruku, prechádzame popri barovom pulte, kde schytí fľašu tvrdého. Rýchlejším krokom prebehneme cez hlúčik ľudí do zadnej časti záhrady, kde je len tráva a hojdacia lavička.

Otvorí fľašu a poriadne si logne. Povzdychne si a podá mi ju.

„Chvalabohu, že sme vypadli. Už mi ten Marek poriadne lezie na nervy.“

„No, to nie si sám.“

„Aj tebe?“

„Nie, to skôr tomu svetlému fešákovi,“ ukážem prstom na terasu. „Tam tomu. Vidíš?“

„Bože, hej. Ty ho poznáš?“

„Nie, našťastie. Nemám rada také typy.“

„Aké?“

„Drahé hodinky, veľa voňavky… prosto presne také.“

Spokojne sa uškŕňa. Keď sedí, moja hlava je na úrovni jeho pleca. Cítim sa ako školáčka. Z pokrčenej krabičky vytiahne jednu z cigariet. Ponúka mi. Bolo to dávno, čo som fajčila naposledy. Ani neviem prečo. Mám rada ľahký povznášajúci pocit po nikotíne.

„Nebude ti zle, keď si teraz vracala?“

„Nie, neboj. Nebola som opitá. Bolo mi zle, asi z ľudí.“

Hrdelne sa zasmeje.

„Ja som vedel, že bude s tebou sranda, hneď ako som ťa zbadal utekať na hajzel.“

Trochu sa hanbím. Schovám sa medzi plecia. Pozerá sa na mňa, akoby vedel čítať myšlienky.

Sedíme a sme ticho. Nemáme potrebu rozprávať. Vychutnávame si dlhú chvíľu. Zvuky sa zdajú vzdialené a je chladno. Pozeráme sa hore, na oblohu, na bledé oblaky, ktoré rýchlo putujú po tmavej oblohe, a chlípeme alkohol.

„Som astrofyzik.“

„Fakt?“

„No, už to tak bude.“

„To asi budeš vedieť veľa o vesmíre.“

„Mám na to isté predpoklady.“

„Budeš mi vedieť vysvetliť, ako je to s rozchádzaním vesmíru?“

„Myslíš s rozpínaním vesmíru?“

„Hej, asi hej. Ja som len chcela vedieť, ako to funguje.“

„Celkom jednoducho, vesmír sa rozpína a navyše stále rýchlejšie.“

„No a keď ide tam, bude sa zase vracať späť?“

„Čo normálne robíš?“

„Ekonomickú referentku.“

„Na ekonomickú referentku máš dosť zaujímavé otázky.“

„Takže je isté, že sa rozpína?“

„Jasné, robili sa merania z Dopplerovho posunu.“

„Vieš, niekde som čítala, že vesmír sa môže začať aj zmršťovať.“

„Áno, uvažuje sa o tom ako o jednej z možností…“

„No a ak vesmír pôjde naspäť, mohol by ísť späť aj čas?“

„Ako ti to napadlo?“ zasmeje sa a začne nakláňať tekutinu vo fľaši.

„No, napadlo mi, čo ak sa vesmír v skutočnosti zmenšuje a čas ide dozadu?“

„To by sme si všimli, nie? Naše životy by smerovali od úmrtia k narodeniu. Fuj!“

„Nemuseli by sme. Možno to náš mozog dokáže nejako prepočítať, aby sme sa nezbláznili. A ukazuje nám, čo príde, nie, čo bolo.“

„Ty hovoríš, že čas plynie smerom k minulosti, ale náš mozog nám ukazuje presný opak, aby sme prežili svoj život prirodzene.“

„Presne, ale pamätáme si v skutočnosti budúcnosť a žijeme tak už druhýkrát. Raz, keď sa vesmír rozpínal, a teraz, keď sa opäť zmršťuje.“ Mám pocit, že som poslednú vetu musela vykríknuť.

„To je fakticky veľká haluz aj na mňa.“

Zdvihne obočie a doširoka sa usmeje.

„A ešte jedna vec. Čo ak si niektorí ľudia dokážu na to spomenúť? Niekedy mám pocit, že si takto dokážem spomenúť na celý život.“

„Akože jasnovidci? Bože, najhoršie sú tie indivíduá z televízie. Fungujú ako generátory náhodných slov. Rozmýšľal som, či to nemôžu byť nejakí ukrajinskí roboti alebo také dačo.“

„Nie, zabudni na to. Akoby som s tým ani nezačala.“

Zrazu sa postaví a na tvári sa mu rozleje úškrn. O chvíľu ho zazriem, ako sa prediera pomedzi ľudí. Na chodbe odbočí k záchodom. Sledujem blikajúce lietadlo na oblohe. V ústach sa mi rozlieha zvláštna pachuť.

Myslím, že si Irma všimla, ako sedím sama v kúte s fľašou v ruke. Radšej sa zodvihnem. Dosť bolo čakania na pekného princa. Motám sa po záhrade a vymieňam si pohľady s celkom neznámymi ľuďmi. Čo tu, doriti, robím?

Prikradne sa odzadu a chytí ma opäť za plecia. Nahne sa pomaly ku krku. Cítim horúci dych, ktorý tak zvláštne šteklí, končí to niekde pri kostrči. Otáčam sa, ukladám mu ruku na plece, keď mi hovorí, že už musí ísť.

Stráca sa mi z dohľadu, ale aj tak jasne vidím, ako po ceste schmatne Janu. Je to práve Jana, s ktorou ide niekam preč. Disney princezná vždy berie to najlepšie. Cítim v očiach slzy, nadýchnem sa a potlačím nutkavý pocit. Mala by som to nechať tak, vypustiť zlých duchov z hlavy. Aj tak ich sledujem. Teraz sú pri bare, lúčia sa s Marekom a jeho kamarátmi. Podávajú si ruky a Jana všetkých bozkáva na líca. Vidím aj trošku viac. Strieborné auto. Ona nasadne hneď, on ešte musí zahasiť cigaretu. Zazrie niečo v kríkoch, na moment znehybnie. Potom už idú spolu. Auto mieri do mesta. Ona mu jazdí rukou po stehne. On pil, je omámený, zasmeje sa a strhne volant. Vidím to celkom jasne, auto na krajnici a dve mŕtve telá.

Neznášam Janu, tak veľmi ju neznášam a zrazu viem, že umrie. Blízka budúcnosť ma poteší natoľko, že ma vlastné pocity vystrašia. Mala by som ich zastaviť, ale nie som si istá, či naozaj chcem. Mala by som chcieť zachrániť životy dvoch ľudí, keď môžem. Vchádzam do domu, aby som ich mala na očiach. Práve si pripaľuje cigaretu.

Mám kopec času. Zvažujem, ako to spraviť. Zamierim k Irme. Mala by som jej povedať, že pili a nemali by šoférovať. Šla by za nimi, vidím, že sa cíti trápne, váha, čo povedať, a nakoniec aj tak idú preč. Preto Irme nič nepoviem. Mohla by som zavolať na políciu, ale natrafím na nechápavého tajtrlíka, ktorý sa vypytuje na množstvo nepodstatných vecí a čas uteká. Nite udalostí sa prepletajú od jedného človeka k druhému, ale nevidím nikoho, kto by to dokázal zmeniť. Musím prestať, je mi strašne zle.

Prechádzajú vchodovými dverami. Sledujem siluetu s tlejúcou špičkou cigarety. Možno je smrť len minulosť a v skutočnosti ho čaká škola a detstvo. Jana je trochu najedovaná, že musí čakať, podupkáva na mieste. Chytí ju za cíp šiat a pritiahne k sebe.

Mohla by som to spraviť sama. Urobiť niečo šialené. Vytrhnúť mu kľúče od auta a zahodiť do tmy. Zahrať scénku, vrhnúť sa na cestu. Snažím sa to zachytiť, ale taká možnosť v budúcnosti nie je. Trpko si uvedomím, že sa neobjaví, nezachránim ich, pretože by som to nedokázala.

Idem za nimi, v prítmí sledujem pohyb na vykamienkovanej ploche. Jana nasadne do auta ako prvá. On ešte raz potiahne z cigarety a zahasína ju špičkou topánky. Otvára dvere, počuje zvuky v kríkoch. Otočí sa, ale nevidí nič. Pustí to z hlavy a sadá na sedadlo vodiča.

Stále mám pred očami mŕtve telá. Iná budúcnosť nie je, pretože nič neurobím.

Auto odchádza. Počúvam zvuky kolies na štrkovej ceste a hmyz, keď sa auto stratí z dohľadu.

Prichádza Irma. Pýta sa ma, prečo tam stojím a či má zavolať taxík. Nepočúvam ju, viem, že o pár hodín ma zobudí telefón a v ňom sa ozve jej hlas, že Jana a jej snúbenec sú mŕtvi.