Stačí, keď do internetového vyhľadávača zadáte spojenie „mafia v Dunajskej Strede“ a na monitore sa vám objaví množstvo článkov a videí. V deväťdesiatych rokoch to tam vyzeralo ako na divokom západe. Mafiáni si mohli dovoliť všetko, ovládali mesto, podnikateľov, políciu aj politikov. V roku 1999 napokon mnohí z nich definitívne skončili po krvavom kúpeli v bare Fontána. O neslávne známych časoch sa toho popísalo veľa a k autorom sa pripojil aj Martin Kasarda. Nenapísal však reportážny román, jeho najnovšia kniha Dole! Dole! (Ikar, 2022) je čierna groteska o tom, čo sa stane, keď sa šedivejúci mafiáni rozhodnú vychovať si ukážkových nástupcov.

„Lenže v ten osudný marcový štvrtok posledného roka minulého tisícročia šiel Papa Joe so svojimi kumpánmi do Fontány naposledy. Ich deväť tereniakov pred Fontánou ani nemal kto odviezť. A stotrinásť nábojníc je dosť, aj Thor vo Valhalle musel byť prekvapený, čo za čudne násilnú hru sa to hrá.“ Románoví hrdinovia Bandi Ištók a Oskar Vermeš v čase masovej vraždy nehrali prvú ligu, a preto prežili. Fifty-fifty si rozdelili Dunajskú Stredu a teraz spokojne bačujú. Lenže Bandiho švagriná, krásna a nebezpečná Renáta Ištóková, ktorá svojho času neváhala stúpiť poriadne špicatým opätkom do oka neposlušného roztopašníka, dostane skvelý nápad. Keďže v mafiánskom biznise chýbajú zamestnanci, spoľahlivo ovládajúci remeslo, treba si ich vychovať. Dnešná dengľavá mládež nedovidí ďalej, než na displej mobilného telefónu a keď môže mať Oskar Vermeš športovú školu, ona môže šéfovať škole pre mafiánov, vlastne pre nádejných úspešných budúcich zamestnancov rodinného podniku. A keďže na úradoch a ministerstvách sedia ich ľudia a eurofondy aj tak nemá kto míňať, do lavíc usadajú prví žiaci. Špeciálna stredná škola úspešnej kariéry Ármina Vámbéryho, pomenovaná po Renátinom predkovi, ktorý vraj v dávnych dobách radil aj Bramovi Stokerovi pri písaní Draculu a sprevádzal ho do Transylvánie, na radosť Ištókovcov a zlosť Vermešovcov začne prosperovať a nad mestom sa opäť začnú sťahovať búrkové mračná.

Školské osnovy

Vtipná a dokonale absurdná zápletka sa točí okolo vzdelávania mafiánskej omladiny, ktorá sa učí poľovať na živé terče, koho ako a kde podplatiť, na akej časti ľudského tela sa dá spôsobiť najväčšia bolesť alebo ako manipulovať s chemikáliami. Napríklad: „Keď chémia, tak jedy a výbušniny. Drogy a séra pravdy a lieky na rýchlu záchranu a anaboliká. A podporné prostriedky na radovánky. To všetko je súčasťou učiva vo vyšších ročníkoch. Keď biológia, tak telo. Kde to bolí do takej miery, že aj ježko radšej zhodí pichliače. A kde sa prebudí taká rozkoš, že prezradíš aj telefónne číslo do neba. Vzdelaná a skúsená pracovníčka domu radosti vie predsa poskytovať služby lepšie než nejaká hlúpa hus. (...) A keď občianska náuka, tak zákony, ktoré človek potrebuje poznať na ich využívanie. Zákony sú tu pre ľudí, tak nech ľudí aj počúvajú. K tomu pridajte politiku. Jasné, kontakty hore sú fajn. Ešte lepšie je však medzi nimi gašparkov, ktorí sú nám zaviazaní.“

Rómeo a Júlia z Dunajskej Stredy

Samozrejme, že toto všetko by na vybudovanie románu nestačilo, preto autor pridal ďalšiu, rovnako dôležitú príbehovú linku: Rómea a Júliu na mafiánsky spôsob. Shakespearových Capuletovcov a Montekovcov nahradili v Dunajskej Strede Ištókovci a Vermešovci. Čo čert nechcel, mladá Helga Vermešová sa zahľadí do éterického Dodinka Ištóka. Rodičia sú, samozrejme, proti a schyľuje sa k novej mafiánskej vojne. Mladí sa stretávajú tajne, najčastejšie na cintoríne a možno keby sa zadívali do diaľky, uvidia polárnu žiaru. Alebo oheň? Dodinko navyše robí problémy aj v škole. „Je z iného cesta, idealista, životom ho vedie romantická predstava o spasení sveta.“ Nielen konkurenčná škola, ale aj zakázaná láska rozdúchava plameň nenávisti medzi rodinami.

Kto sa v knihe spozná?

Kasarda je veľmi zručný štylista, o tom niet pochýb. Vševediaci rozprávač zapája do deja aj čitateľa, prihovára sa mu a niekedy akoby naozaj čakal na odpoveď. Naplno rozbalil aj svoj zmysel pre humor, iróniu a sarkazmus. Jeho mafiánska groteska vám zaručene zdvihne kútiky úst. Aj keď komentuje krvavé jatky z deväťdesiatych rokov, robí to vtipne a s ľahkosťou. Spomienky starnúcich mafiánov mrazia a rozosmievajú zároveň. V podcaste Nory Gubkovej si môžete vypočuť rozhovor s autorom, v ktorom padla aj otázka, či nemá strach, že sa niekto v knihe spozná. Vraj nie, je to fikcia a ak aj spomína udalosti z minulosti, sú to všetko verejne známe veci. Lenže prečítajte si nasledujúci úryvok, to by sa mohol niekto aj nahnevať, no nie? Ale na druhej strane, kto by dnes dobrovoľne a verejne prepieral špinavú bielizeň a vyťahoval sa, že bol tým, kým bol? „Mám zaviazaného ministra školstva, schváli mi všetko. A predseda parlamentu štartoval autá našim kamarátom, nech im je zem ľahká. Je zaviazaný tvojej aj mojej strane.“

Naplní sa fikcia?

Martin Kasarda je rebel. Veď si len spomeňte na jeho provokatívnu poviedku (azda) Posledná večera, ktorou v roku 1991 vytočil politika Jozefa Mikloška a stranu KDH na čele s Čarnogurským. A keďže si, podľa týchto politikov, drzo dovolil siahnuť na príbeh z evanjelia, prečo by sa bál písať o mafii? Priznáva, že veľa mafiánskych historiek v knihe má reálny základ. Vypočul si ich pri rôznych rozhovoroch nostalgicky spomínajúcich bývalých členov organizovaného zločinu, dnes vážených občanov. Kasardov štýl písania, nenásilný humor, absurdné scény, dramatické okamihy a štipka násilia sprostredkúvajú príjemný čitateľský zážitok. Román Dole! Dole! je síce fikcia, no ako to už v realite býva, nič nie je nemožné. Zostáva dúfať, že si bizarný nápad Renáty Ištokovej neosvojí nejaký „dobrodruh“ a skutočne si nezačne vychovávať nových členov organizovaného zločinu.

Pre Literát.sk napísala Ivana Zacharová.