Tri tváre

Texty

Tri tváre

15.08.2015
poviedka
umelecká próza
próza

1.

Mal špeciálne gesto, ktorým si postavil ofinu, rozčesol ju prstami a potom pricapol dlaňou. Vzápätí si vlasy prehodil druhou rukou naspäť. Toľko práce zbytočne, myslela si. Možno si zvykol potriasať vlasmi, aby zakryl zranenie na tvári. Jej známy mal v strede líca dierku. Zvedavo sa dívala, či cez ňu neuvidí zuby. Ak diera prechádza skrz lícom, musí jeho hlas zákonite prúdiť dierkou von. Orbánova politika bola podľa neho výsledkom procesov odštartovaných snáď ešte v sedemdesiatych, osemdesiatych rokoch, keď Západ začal  Maďarsku požičiavať peniaze. Časť slova peniaze sa mu v ústach rozmenila na drobné a vyšla lícom von. Počas rozhovoru sa presunuli do jedálne, zaradili sa a on povedal, že chce špenát. Akosi podivne zložil vetu, lebo v skutočnosti povedal, že stojí o špenát. Usilovala sa nedívať, ako mu s každým prehltnutím po líci stiečie zelená slza špenátu. Dúfala, že on si nevšimol jej nechty, z ktorých sa odlupoval lak. Pár červených šupín zostalo na tácke. Zakryla ich servítkou a prikývla, že rozumie.

 

2.

„Vo vzťahu človek stráca tvár.“ Opakovala si tú vetu ešte dlho po tom, čo dotelefonovala. Jej brat bol síce starší, ale málokedy sa pokúšal hovoriť veľké pravdy. Práve naopak: zdalo sa jej, že rozpráva čoraz menej. Odkedy žil za morom, vypadávali mu slová, potom celé vety a naposledy už len hmmmkal a rozmýšľal a nechával slúchadlo šumieť. Káble natiahnuté oceánskym dnom zostávali ticho ležať. „Potápať!,“ spomenul si na slovo, „Bol som sa potápať.“ Priložil fotografiu, na ktorej vidno jeho tvár zmačknutú maskou a trubicou, vlasy prilepené o čelo. Keď sa ešte delili o izbu, listoval si atlas podmorského života, lepil plachetnice, cibuľu šúpal v potápačských okuliaroch. „Celú noc si brblala,“ povedal jej vtedy, „že žraločko je dobrý, žraločko nezabije,“ strašne sa na tom smial aj s rodičmi. Celú noc nespala a dívala sa, ako dýcha. Už už išiel zachrápať: nos zapchatý sennou nádchou, v ústach nočný strojček. Kus ružovej umelej hmoty s drátmi. Každú noc mu vypadol na zem. Počúvala, ako dýcha a čakala na moment, keď mu strojček vypadne z úst, pery ovisnú a on sa obráti k stene, kde centrofikskou napísala Si debil, žraločko! 

 

3.

Chlapec spadol z bicykla, zodral si polovicu tváre a na tú zdravú polovicu ihneď priložil mobil a volal jej: „Všade je krv, cítim sa tak neisto, som taký rád, že ťa mám!“ Volali ho chlapec, lebo vyzeral veľmi mlado a tiež sa správal, akoby nemal jej vek, ale bol o desať či pätnásť rokov mladší. Napríklad otočil fľašu vodky naopak, nechal stiecť polovicu do seba, potom šňupol dve linajky, ktoré ho vzpružili, a hneď aj dopil zvyšok z fľaše. „Som dvakrát vyšší od teba!,“ volal. Ona ho ubezpečovala, že sú rovnako vysokí aj rovnako starí, veď si ukázali pasy, keď sa spolu prvýkrát vyspali. „Som vyšší a starší,“ tvrdil a smial sa na vlastnom vtipe, zuby sa mu leskli ako porcelánové. Mal vlastne pravdu, lebo jeho ego či fluidom alebo, ak chcete, praobyčajný šarm, zaplnil každú miestnosť bytu, kam spolu prišli, každú reštauráciu či bar. Venoval sa fyzike a bicyklovaniu. A ešte sa venoval jej. „Vzťah je ako práca na polovičný úväzok, nie?,“ povedala, keď miesto seminára zostal ležať s ňou v posteli. Nechcel, aby tak hovorila. Bolo treba veseliť sa, šalieť. Vždy a čoraz viac. Chvíľu predtým, než dopadol lícom na asfalt, jeho radosť sa už už prelievala cez okraj. Po fľaši vodky ukazoval parte kamarátov, ako poskočí na bicykli. „Buď na neho veľmi pyšná, je technicky absolútne dokonalý jazdec,“ vravievali títo kamaráti. Štrk mu urobil na líci vzorku a obrubník ukrojil z hornej pery. Nemohol poriadne rozprávať, preto sa len díval do obrazovky počítača a žmurkal na ňu jedným okom, druhé mal napuchnuté a obrúbené fialovým tieňom. Cez slamku, naťukal odpoveď na otázku, ako jedáva. Polievky. Špenátovú

Čítané 1x

Apartmám 1K: Naše životy sú im ukradnuté

15.08.2015 - 11:13

„Užívaš si byt? Chcem, aby si si to tam užila. Bola si už v brooklynskom múzeu? Choď sa prejsť do Park Slope!"

Čítané 1x

Baladička o víkende

15.08.2015 - 11:06

Stojíme tam, Miro kúpil veniec, že Spomíname, dobre morbídne, zle mi došlo a do toho tie moje čierne lesklé gate, čo sme kupovali spolu s Líviou.

Čítané 9x

Stránky