PRÍBEHOVÝ ROMÁN, KONEČNE

Čo má robiť Príbeh v tomto románe? Je osamelý, kamkoľvek sa obráti, odnikiaľ nemôže očakávať oporu. Takto to nepôjde. Je stratený. Nie naveky, samozrejme. Len dočasne, ale aj to je viac, než koľko môže uniesť. Hranice tolerancie Príbehu nebývajú nekonečné, bezhraničná zhovievavosť by ho mohla úplne zničiť. Potom by to už nebol Príbeh, len text.
Toto je text, v ktorom je Príbeh stratený.
To je dobrodružné konštatovanie. Alebo aspoň tvrdenie, z ktorého cítiť prítomnosť nastávajúceho dobrodružstva. Aby sa dobrodružstvo mohlo naplno a nefalšovane prejaviť, nesmel by chýbať dynamizmus. Príbeh by sa mohol napríklad potulovať. Lenže nemôže: je statický.
Nie je statický preto, lebo neobsahuje dostatok dynamickej informácie: to gramatika ho zakukľuje do nepotrebnej, obťažujúcej rigidity, teda statiky. Príbeh teda musí zápasiť s gramatikou textu. Je na to celkom sám.
Čo tento text prichystal pre náš Príbeh?
Príbeh je zrazu náš? To čítame prvýkrát, odkedy sme sa vydali po jeho stopách. A prečo je náš? Čo také ho s nami spája?
Takéto otázky môže položiť iba Text. Takto sa bráni, nechce, aby pohľad po ňom rýchlo lietal. Kĺzal. Nechce byť konzumovaný, zábavnosť je preňho druhoradá. Jediné, po čom naozaj túži, je prinavrátenie rituálneho rozmeru. Kde prišiel k takémuto rozmeru? Samovoľne si ho prisúdil. Príbeh by mu rituálny rozmer nebol poskytol, pretože on sám chcel byť rituálom.
A dlho aj bol.
Alebo si to o ňom aspoň mysleli.
Bol rituálom, ktorý nás čakal pri raňajkách, a keď sme večer zaspávali, posledný zhasínal nočnú lampu. V spálni sa však jeho pôsobisko nekončilo: často nám prenikol aj do sna a tam nás zabával ďalej. Trošku postrašil, trošku rozosmial, pošteklil. Len aby sme sa kĺzali a nevšímali si Druhé významy.
Druhé významy zatiaľ povyliezali na povalu Textu a tam tíško chradli. Po uplynutí istého času prestali čakať na svoje vyslobodenie. Vízia rytiera, ktorý by do nich vlial novú silu, sa rozplynula.
A my sme sa len kĺzali a kĺzali a vôbec nepomysleli na to, že pod ľadom je ešte voda. A pod vodou dno.
A Príbeh nám tvrdil, že ľad je z ľadu. Verili sme mu, lebo ľad nevyzeral ako voda. To nás držalo nad vodou. Nikdy sme neuvažovali o tom, či je pod vodou naozaj nebezpečne.
Príbeh nemá rád vodu, lebo nevie plávať tak dobre ako Text. Príbeh vie plávať iba jedným smerom, jedným štýlom a iba v takom bazéne, kde dočiahne na dno.
Napriek tomu, že Príbeh zriedkakedy opúšťa svoj bazén, neopovrhne ani riekou. Rieka sa tiež valí len jedným smerom a niekedy, keď sa po výdatných dažďoch vzduje, zvalí most. Tým mostom je Text.
Keď je Text pevný a dostatočne odolný, môžeme po ňom prejsť na druhý breh a stretnúť sa tam s Druhými významami. Nemusíme sa vždy ponáhľať: chvíľku môžeme na moste postáť a len tak hľadieť na drobné smietky unášané riekou. Odpadkov je však toľko, že sa poľahky môže stať, že si nevšimneme Príbeh.
V podstate sme celkom altruistickí, keď sme obetovali čas a vydali sa hľadať Príbeh. Jeho zábavné triky napáchali v našom živote už toľko škôd, že si vlastne nezaslúži, aby sme ho hľadali. Keď sa raz stratil, tak sa stratil, asi to tak malo byť, treba ho nechať tam, kde je. Nech aj on chvíľu chradne. Nezabúdajme na to, čo vykonal Druhým významom: nechal ich chradnúť na povale, kde sa ich mohli zmocniť pavúky, myši, potkany, ba aj nejaká nenásytná a perverzná mačka.
Hľadajme ďalej.
Povedalo sa, že Príbeh sa stratil v Texte. Tak prečo sa tu hovorí o moste, rieke a druhom brehu? Och, pravdaže, veď nevieme, čo je Text. Dlho ležal chorľavý v lazarete zvanom Príbeh! Zabudli sme, že Text, ktorý by sme počas svojho života nemali nechať neprečítaný, nie je vždy zaznamenaný v písme. Vrátime sa teda k mostu, rieke a brehu? Pravdaže!
Text je trojrozmerný, a keby sme mali rukolapný dôkaz, že existujú aj ďalšie rozmery, tak pokojne aj viacrozmerný. Ostaňme však nateraz pri tom, že náš Text má tri rozmery, vzduch, vodu, oheň, drevo, železo, zem. Sú v ňom vybudované mestá, ktoré sa zas striedajú s vyľudnenými krajinami. Mestá a krajiny obývajú ľudia, zvieratá, vtáky, ryby, deti. Na dorozumievanie i zavádzanie používajú rozličné jazyky. Tie jazyky majú svoje písma – aby sa spôsoby dorozumievania a zavádzania mohli zvečniť. Myšlienky a činy obyvateľov trojrozmerného sveta sa rozbiehajú toľkými smermi, že vtesnať ich do zábavného príbehu by bolo čosi ako fašizmus alebo kastrácia, aby sme príliš neodbiehali k abstraktným pojmom. Skrátka: príbehy kastrujú svet. Veď myšlienky a činy sú len spochabený hmyz nad nočnou lampou. Ako ich skrotiť, aby sa správali podľa pravidiel príbehu? Aký by z toho mali úžitok?
Poletujú všetkými smermi, zavše sa pária, inokedy do seba zúrivo vrážajú. Myseľ poprevŕtavali spleťou chodieb a urobili si z nej hanebnú a hygienicky veľmi pochybnú nocľaháreň. A tie časti mysle, ktoré táto architektonická neposednosť nápadov a pohnútok ušetrila, sa teraz podobajú na poľutovaniahodný, nedostatočne zásobovaný antikvariát.
A v tomto antikvariáte teraz šaškujem, predstieram, že hľadám nejaký Príbeh, ktorý sa stratil v nejakom Texte.
Nijaký Príbeh nehľadám, nič sa nestratilo. Z pitvora ku mne preniká upokojujúce kotkodákanie. Nie som v nijakom antikvariáte, neznášam plesnivé, zaprášené knihy a labyrinty.
Z Obsahu bude dobrá polievka. Obsah zatiaľ žije, no ak sa nechceme vzdať polievky, budeme ho musieť zarezať.
Tomu, čo sa nachádza medzi živým Obsahom a polievkou, sa hovorí Príbeh.