Biele pole

Prvýkrát sa mi snívalo o tom bielom poli, keď som mal trinásť. Ťahalo od mojich bosých nôh až po horizont. Nebol to sneh, cukor ani krieda, ktorou farár obkresľuje prahy dedinských domov. Konzistencia tej bielej bola hustejšia, pripomínala skôr puding. Zrazený biely puding s jemnučkou tenkou blanou na hladine. Taká to bola biela, presne taká. A kroky prijímala s pokorou, nohy sa do nej neponárali, iba sa pod hmotnosťou tiel prehýnala, pukala, ale nikdy, nikdy nepraskla.
Pole bolo plné žien odetých v čiernych smútočných šatách, tváre im zahaľovali šatky, pod ktorými ukrývali svoje pery, zuby a sliny. Boli ich stovky, stojace od seba v niekoľkometrových vzdialenostiach, pokrývajúce biele pole od mojich nôh až po horizont. Aj keď som im nevidel do tváre, vedel som, že sú to iba staré ženy, unavené, popraskané, pripravené kedykoľvek pobaliť pár svojich lások a omylov a vyraziť na trip do očistca.

Všetky boli prehnuté, sklonené k zemi a svojimi zúbkovanými chrbticami, ktoré sa odtláčali na ich čiernych šatách, vytvárali prastaré mystické polkruhy. Zohýnali sa k bielej hladine a ťahali z nej akési čierne šnúry, ohybné a pokryté hustým olejom, ktorý stekal starým ženám po predlaktiach, po dlaniach a po členkoch. Čierne šnúry vyvierali z bielej hladiny, každá pre jednu ženu. A všetky sa zohýnali k zemi, zapierali sa celou svojou unavenou hmotnosťou a ťahali ich na denné svetlo. Boli nekonečne dlhé, všetky mali pri svojich nohách desiatky metrov zmotaných šnúr a stále ich ťahali a ťahali, vytvárajúc svojimi pohybmi dokonalú súhru, prastarú choreografiu na tom bielom jogurtovom poli.
Pozoroval som to bizarné divadlo na začiatku poľa, staré ženy mi nevenovali ani najmenšiu pozornosť, plne sústredené na svoj údel. Nebolo žiadne ročné obdobie, nebolo teplo, nebola zima, neboli spomienky, neboli pocity, nebol život. Bolo iba absolútne nič. Ustrnul som v tom zvláštnom priestore, asi nahý, asi oblečený, asi v sne, asi na svojej zlomenej posteli, vtedy ešte v byte na šiestom poschodí na Priemyselnej ulici číslo päť v Bratislave a neviem prečo, ako alebo odkiaľ, vedel som, že to, na čo sa upieral môj zrak, bol Boh.

Keď som sa ráno prebudil, hneď som si celý sen zapísal. Pamätám si, ako som na tento sen nedokázal zabudnúť, ako som ho vo svojom vedomí pretáčal a analyzoval a hľadal odpovede na otázky, ktoré mi počas spánku ktosi zasunul pod nechty. Najbizarnejšia bola vedomosť, pevná istota, ktorá prišla z úplnej ničoty, odnikiaľ, a predsa na to správne miesto, že to celé bol proste Boh.

Moji rodičia sú ateisti. Moji starkovci sú ateisti. Moji starí rodičia sú ateisti. Môj brat je ateista. Môj ujo, teta, bratranec i sesternica sú ateisti. Moji priatelia a známi sú ateisti. Moje tri korytnačky Puffy, Arnold a Garfield boli ateisti. Náš doberman Dion aj írsky vlkodav Ferdo boli ateisti. Iron, opäť írsky vlkodav, je ateista. Všetky generácie bielych špicov mojich starkovcov, každý s menom Harči, boli ateisti. Drevený jazvečík, strážiaci dvere domu starých rodičov s aristokratickým menom Alan, je ateista. Moje detské hračky, zmutované plyšové pračervy, legové postavičky i plastová figúrka Jeana-Clauda van Damma, tí všetci boli ateisti. Všetci milovaní, ktorí ma vychovali a stále vychovávajú, boli a sú ateisti.

A čo ja?

Ak je viera záhrada, tak cirkev je iba jednou zo stoviek jabloní. Ak človek nechce žrať jej plody, jednoducho urobí pár krokov, natiahne ruku a odtrhne si iný plod, iný predmet svojho záujmu, svojej potreby oddať sa, spolunažívať a dúfať. Viera je nevyhnutná. V človeka, v metafyziku, v Boha, v rannú stolicu po káve a cigarete, v nehu, v mexickú kuchyňu, v lásku, v nelásku, v apokalypsu či v neskorý návrat. Viera vytvára bod kdesi za horizontom a cesta za ním, nech je akákoľvek, posiata fragmentmi čiernych vlasov, ktoré jej v spánku prekrývajú dych, či plná obhryzených nechtov árijských nebožtíkov, vytvára zakaždým priamku. Čiaru k čomukoľvek, ku komukoľvek. Čiaru k niečomu, na čom záleží. Čiaru k niečomu, čo je pekné. Čiaru k niečomu, pre čo sa oplatí na obed vstať a podvečer sa osamote opiť. A niekde v tých pochybnostiach, preludoch a slepých mapách, v ktorých som sa hľadal a zakresľoval súradnice svojich postojov a omylov, prišla noc a s ňou opakovaný sen o tom bielom poli. Nepotreboval som vedieť prečo, ako alebo odkiaľ, jednoducho som to vedel. Slovo bolo fyzické. Precitol som. Ako po údere plešinou priamo na solar pochopenia. Len medzi nami, keď som vstupoval do kostola, bolo to len kvôli akustike, architektúre alebo opáleným dievčatám, ktoré sa prišli vyspovedať zo svojich špinavých nocí na lúke za hangárom. Nikdy som sa nemodlil, iba pri milovaní, aby som nebol príliš rýchly. Klamal som, pohŕdal som. V druhej triede na základnej som ukradol dva citróny. Prv ako som prečítal Bibliu, videl som v pätnástich pornofilm Vlhká Noemova archa. Raz som sedel so štyrmi mníškami v kupé cestou vlakom z Lučenca do Prešporku, smrdeli naftalínom a čerstvo stráveným vlašským šalátom zo staničného bufetu na Golgote a všetky si svorne čítali jeden výtlačok Nového času. A Boh? Vždy som si ho predstavoval ako liliputa stojaceho so založenými tučnými rukami pri obrovskom neónovom glóbuse Zeme a keď sa potrebuje vymočiť, vyberie zo základov starého sveta jednu tehlu a podloží ju pod pisoár.

Asi nie sme z rovnakej pravdy.

(Peter Balko: Biele pole)